Do oblasti Ybbstalských Álp prichádzame už v piatok podvečer a ubytovávame sa v JUFA Hotel Annaberg. Je iba niekoľko minút cesty autom od Wienerbrucku – vstupnej brány do kaňonu Ӧtschergraben a Hinterer Tormauer. Keďže ostávame na dve noci, pani na recepcii každému z nás vystaví Wilde Wunder Card. Tá držiteľovi poskytuje množstvo výhod – napríklad vstup do roklín a aj lanovky na Hochkar, Gemeindalpe, Ӧtscher a Hennesteck sú s ňou zadarmo.
Po raňajkách v pohode a bez väčšieho zhonu balíme, čo budeme počas dňa potrebovať. Okrem množstva vody do ruksaku hádžem aj opaľovací krém a miesto trička na seba navliekam plavky. Smejem sa sama na sebe – počas dovolenky v Chorvátsku som ich v júni nemala oblečené ani raz. Prídem na víkend do hôr a plavky považujem za nevyhnutnú súčasť výbavy. 
Približne o deviatej ráno hľadáme vo Wienerbrucku parkovacie miesto. Parkovisko bezprostredne pri vlakovej stanici už je plné a príjazd naň je blokovaný veľkou modrou tabuľou, ktorá návštevníkov smeruje na parkovisko vzdialené 200m. Neďaleko je parkovací automat. Peňaženka plná mincí, keďže pred dvoma rokmi sa inak ako mincami platiť nedalo. V bezprostrednej blízkosti automatu vidím, že som mince škrečkovala celý týždeň úplne zbytočne. Už sa dá platiť aj bankomatovou kartou alebo smart hodinkami.
Partia mladých, ktorí zaparkovali vedľa nás, beznádejne hľadí do mapy a na smerovníky. Pýtam sa ich, kam majú namierené. Chcú sa dostať hore na Ӧtscher. „From this point?“ pýtam sa neveriaco. Každá trasa trvá na vrchol okolo sedem hodín, a to je len jedným smerom. Nevadí, oni to zvládnu. Krčím ramenami a pripájam sa k mojim chlapom. Keď si niekto nechce dať poradiť, aby sa previezol do Lackenhofu a vyšliapal na Ӧtscher odtiaľ, nemôžem ho nútiť. Okolo vodnej nádrže vchádzame do lesa a až ku elektrárni je moja a Janinova cesta rovnaká ako bola pred dvoma rokmi. Turistický chodník sa rozdeľuje až dole za mostom. Opäť stretávame partiu mladých – pri elektrárni odbočili zle a išli slepou trasou. Vracajú sa späť a rozhliadajú sa okolo seba. Napokon nasledujú davy ostatných a pripájajú sa k nim.
Hovorím si, už som videla Hinterer aj Vorderer Tormauer, Ӧtschergraben ma neprekvapí. Nuž, hovorím si to len asi prvých päť minút. Potom mi padá sánka. Ӧtschergraben prekvapuje. Je úplne iná ako jej dve menšie sestry. Je nádherná. Moje plavky majú svoje opodstatnenie. Ako prechádzame okolo potoka a vodných bazénikov, snažím sa nájsť miesto, kde by sme sa v narastajúcom peklíčku mohli na chvíľu zložiť a okúpať. Alebo aspoň omočiť nohy. Bez úspechu – všetky prístupné bazénovité miestečka sú obsadené ľuďmi, ktorí sem prišli skôr. Nevadí. Snáď sa podarí nájsť nejaké zákutie, kde sa aj bude dať namočiť nohy aj sadnúť do tieňa. Ani nevieme ako a sme pri chate Ӧtscherhias. Väčšina drevených lavíc je prázdna, pri okienku je pred nami len jeden človek. Pýtame si nealkoholické pivo a kolu, Janino si prosí aj koláč z lineckého cesta plnený džemom. Nejaké to jedlo so sebou síce máme, ale cukor nikdy nie je na túre zlý. Sadáme si na lavicu pri jednom z krajných stolov, kde si môžem oprieť môj terminátorský chrbát o stenu. Nie sme ani v polovici jedenia a pitia, keď nás doslova obkľúči dav turistov čakajúcich v rade.
Ešte zastávka na latríne a pokračujeme ďalej. V podstate nemáme presný cieľ cesty, riadime sa len tým, ako veľmi sa nám chce a ako veľmi je nám teplo. Pár minút po odchode z Ӧtscherhias ordinujem pauzu pri vode. Síce som nenašla žiadne hlbšie miesto ani nič, kde by sa dalo vyslovene okúpať, ale je tu aspoň aký taký tieň, v ktorom sa Janko môže schovať, kým sa my s Janinom vyjašíme. Moje jašenie nakoniec spočíva v opatrnom prejdení potoka tam a nazad a konštatovaní, že omočiť nohy v tej ľadovej vode úplne stačí. Po chvíli sa pripájam ku svojmu manželovi v tieni stromov a oddychujem. Keď si na kolene zbadám kliešťa, hľadajúceho nejaké to mäkké a príjemné miestečko, kde by sa mi mohol zavŕtať do kože, velím odchod. Janinovi sa príliš nechce, ale darí sa nám ukecať ho, že sa určite ešte niekde zastavíme na dlhšie, aby sa mohol hrať. Pri vodopáde Mirafall je ukrytých v príjemnom tieni stromov niekoľko drevených stolov a lavičiek. Janino sa pýta, či to je ten vodopád, ktorý má na magnetke. Pri pohľade na tenké, skôr kvapkajúce než tečúce, pramienky vody je jeho otázka na mieste. Poslednou dobou tu evidentne bolo sucho.
Kým sa kamzík „džabe“ v potoku a stavia si z kameňov priehrady, my si užívame chládok. Pozeráme do mapy a rozhodujeme sa, čo ďalej. Ku ďalšiemu vodopádu (alebo k tomu, čo z neho v lete ostalo) by to podľa Janka mala byť zhruba hodina. Medzičas máme dobrý, neponáhľame sa nikam. Späť k autu pôjdeme vlakom Mariazellbahn. Ale nechce sa nám. Nie v tomto teple.
Po pol hodine sa otáčame nazad ku Ӧtscherhias. Znova si dávame kolu a nealko pivo a znova máme šťatie, že si máme kam sadnúť a že pri výdajnom okienku nie je takmer žiaden rad. Zájazd maďarských turistov prichádza v tesnom závese.
Stúpame lesom popri potoku a kaňon nechávame definitívne za sebou. A s ním aj davy ľudí prúdiacich oboma smermi. Nie že by sme na chodníku ku Erlaufstausee boli sami, ale turistov je tu neporovnateľne menej. Pri stanici s názvom Erlaufklause sme za necelú hodinku. Pani pri okienku si berie naše turistické karty a vydáva nám lístky na vlak s polovičnou zľavou.
Ako prvý prichádza vlak smerujúci do Mitterbachu. Na ten náš si musíme počkať ešte dobrých desať minút. Z príjemne klimatizovanej súpravy sa nám vo Wienerbrucku nechce vystupovať. Ochoty máme o to menej, o čo viac sme si všetci traja vedomí, že v aute bude ako v saune. Nevadí, vyvetráme.