Pôvodne som mala uplynulú sobotu ráno opúšťať Berliner Hütte a vracať sa po niekoľkých dňoch strávených v Zillertálskych Alpách popod Zsigmondyspitze a dolinou Gunggl nazad k autu. Človek mieni, počasie a iní ľudia menia. Keď mi deň po tom, čo som Zillertal zrušila, zavolala Kika, či by sme spolu niečo v lete nespáchali, neváhala som ani sekundu a „zapichla som prst do mapy“. Na potulky sme mali mať len sobotu a nedeľu, nechcela som preto strácať čas dlhým cestovaním. Voľba padla na Traunsee v Soľnej komore a po pár minútach už sme mali rezervované aj ubytovanie v mestečku Ebensee na jeho južnom konci.
Pohorie Hӧllengebirge nás v sobotu doobeda vítalo až z tesnej blízkosti, vo výhľade z diaľky nám zavadzali menšie zalesnené kopce Farnaugupf (1239 m), Falmachgupft (1006 m) a Hohenaugupft (1062 m). Ako sme tak odmeriavali posledné kilometre dolinou, definitívne sme sa zhodli na tom, že hore a dole ideme lanovkou. Lenivú variantu výletu „odobrila“ aj vonkajšia teplota vzduchu. Strmým kopcom hore by to za slnečného a horúceho letného dňa bola samovražda. Hory by sme si neužili. (Áno, mohli sme prísť skôr, ale…)
Už na prvý pohľad mi Hӧllengebirge pripomenulo Hochschwab. Tak ako moja srdcovka je aj toto pohorie vápencové a kamkoľvek sa na náhornej plošine vyberiete, sprevádzať vás budú veľké výškové rozdiely (medzi najvyšším a najnižším bodom je 508 m), závrty, prepadliská a iné krasové javy. A nedostatok vody.
Kým k Dachsteinu a Totes Gebirge sa Hӧllengebirge zvažuje miernejšie a svahy sú prevažne zalesnené, smerom na sever, ku Vorderer a Hinterer Langbathsee, padajú dole takmer kolmé skalnaté zrázy. Výhľady na ne oceníte a naplno si ich užijete práve z brehov týchto dvoch horských jazier.
Pár minút po desiatej nás v nadmorskej výške približne 1600 m ovieva svieži vetrík. Len v tenkých tričkách a krátkych nohaviciach si hovoríme ako fajn, aspoň nám nebude príliš teplo. Názor meníme krátko po tom, čo sa dostávame na cestu F. Haas Weg. Tá sa vinie v závetrí pomedzi Alberfeldkogel (1707 m) a Hochschneid (1752 m) a vietor necháva v zabudnutí.
Čím viac do „vnútrozemia“ vchádzame, tým viac sa mení charakter turistického chodníka. Spočiatku to bola skôr zemina so štrkom, neskôr zeminy ubúda a pribúdajú skaly, skalky a skalné schody. Vo svojich barefoot turistických merelloch si užívam priľnavosť vibramovej podrážky. Každým krokom sa moja noha spolu s topánkou doslova obopína o povrch a drží ako prilepená. Trochu menej si užívam zlé našliapnutie, ak si nedám pozor a skončím chodidlom na hrane nejakého kameňa. Tenká podrážka došľap netlmí a ja hranu cítim v celej jej „kráse“.
Chodníkom č. 804 začíname konečne stúpať. Prechádzame rozprávkovou skalnou takmer bránou popod Totengrabengupf (1782 m) a ten ľahší a turisticky nenáročnejší terén nechávame za sebou. Začína zábava. Pred nami je menší úsek istený oceľovým lanom. Kto chce, môže ho obísť spodkom, menšou skalnou úžľabinou. Ale čo sme my horšie ako kamzíky? Po prekonaní tohto úseku stúpame ďalej a obdivujeme strmé zrázy Groβer Totengraben. Človek má pocit, ako keby tu kedysi nejaký obor zaťal sekeru a potom bez povšimnutia pokračoval vo svojej ceste.
Na križovatke osemstodvadsiatky a osemstotridsaťtrojky sa zdravíme „hello“ páru tridsiatnikov. Chalan nám odpovedá „hezky česky“ a tak sa dávame do reči. Upozorňujem ich, že chata Rieder Hütte je zatvorená (vedie k nej cesta č. 822, aj touto trasou sa dá dostať na Groβer Hӧllkogel, trvá to približne o pol hodinku dlhšie). Skracujú si svoj pôvodný plán a pokračujú po chodníku č. 833 s nami. Úzkou a strmou skalnou úžľabinou klesáme, čo sme si pred chvíľou nastúpali. Cieľ sobotnej túry máme na dohľad a je nám jasné, že čím viac pôjdeme v tomto úseku dole, tým viac budeme neskôr stúpať, aby sme sa dostali k vrcholovému krížu. Úžľabina končí vyšším skalným prahom, ktorý je od turistov slušne vyhladený. Pridržiavajúc sa okolitých výstupkov jeho prekonanie nie je žiaden problém. Chodník sa stáča do ľava medzi kosodrevinu a ďalej klesá, len v miernejšom sklone. Na jeho konci sa pripájame k osemsotridsiatke, ktorá vedie od uzavretej chaty na menší Schneekogel (1403 m) na hrane pohoria a strmým padákom až do údolia pod ním.
Odbočujeme vpravo, akoby sme sa vracali k chate. V miernom sklone naberieme zopár výškových metrov a dostávame sa k začiatku záverečného výšľapu. Ten nám predošlé klesanie nedaruje ani za nič. Cestička sa kľukatí ako had v tráve a vedie nás príkro hore. V teple fučím sťa parná lokomotíva a po tristodeväťdesiatej ôsmej zastávke hovorím Kike, nech ide svojím tempom a stretneme sa pri kríži. Nechce ma nechávať samú, ale vidí, že podo mnou je skupinka piatich ďalších ľudí. Pokračujeme každá po svojom.
Od horúčavy a absencie výraznejšieho vetra si idem pľúca vypľuť, keď v tom v protismere stretávam zopár mladých turistov so psom. Vraj ešte asi desať minút a som v cieli. A hore príjemne fúka a je tam chladno. Vidina desiatich minút v strmom kopci je prehlušená vidinou VETRA. Zatínam zuby a kladiem nohu pred nohu. Desať minút, to bude peklo, hovorím si v duchu. Znovu stojím a spoza kosodreviny sa zjavuje Kika. „Pooooooď, tie posledné metre už dáš,“ kríčí na mňa s úsmevom jej vlastným. A naozaj, som hore. Toto nebolo desať minút. To boli tak slabé tri. Vrchol na šťastie nie je ostrý ani ukončený strmými priepasťami, takže aj keď sa nás tu nazbieralo zo desať, každý si vie pohodlne sadnúť do trávy a zjesť svoj proviant. Výhľad je … slušný. Nenapíšem „dychberúci“ ani „fantastický“, tieto prívlastky majú u mňa iné miesta. Rozhodne však nie je ani na zahodenie. Škoda vysokej teploty vzduchu, viditeľnosť by určite bola lepšia. Na ľavo od nás máme ako na dlani severozápadné okraje Totes Gebirge, ďalej na juh vidieť niečo z Katergebirge nad Bad Ischlom a pri troche snahy a vďaka snehu sa nám ukazuje aj Dachstein.
Skôr než sa vyberieme nazad ku lanovke, dohadujeme sa, ktorou cestou ísť. Tú výstupovú máme ako na dlani a skalná úžľabina nás neláka. Ku chate a potom okolo nej po osemstodvadsiatke to podľa vrstevníc vyzerá prijateľnejšie. Neponáhľame sa, posledná lanovka ide o šiestej a dovtedy sa vrátime aj s obchádzkou. Na križovatke pod záverečným výšľapom sa nevraciame ako sme prišli, ale odbočujeme do ľava ku Rieder Hütte. Terén je príjemný a aj keď sa vlní smerom dohora, nie je to nijaké prudké stúpanie. Cez skalné platne, skaly a rôzne veľké kamene obchádzame priepasti a závrty a ani nevieme ako – sme pri chate. Opúšťame osemstotridsiatku a oblúkom sa vraciame k miestu, kde hore končí úžľabina, ktorej sme sa chceli vyhnúť. Z diaľky vidíme, že ostatní už sú na jej vrchole. Nám to trvá ešte dobrých dvadsať minút.
Od tejto križovatky, kde sa napájame na osemstoštvorku, už ideme rovnakou cestou ako pred obedom. Máme za sebou len štyri hodiny vrátane prestávok, ale nedostatok vetra a teplota nad 25°C nás unavili viac ako keby sme sa štverali niekam na Windberg (1903 m) od dedinky Altenberg an der Rax. Návrat sa nám zdá nekonečný. Keď sa z nohy na nohu vlečieme popod Alberfeldkogel, smejeme sa samé sebe, že sme sa naň cestou nazad chceli vyštverať. Už nechceme. Už sa chceme len dostať do niektorého hostinca okolo lanovky a dať si chladené nealko pivo.
Sen sa nám plní okolo štvrť na päť. Od Rieder Hütte nám to malo trvať dve hodiny a tento čas sme aj s prestávkami dodržali, takže tempo sme mali očividne lepšie ako sa nám zdalo. Sadáme si k jedinému voľnému stolu neviem v ktorom to pohostinstve a objednávame dve nealko pivá. V tieni mi na nohách naskakujú zimomriavky a ja veľmi dobre viem, čo sa deje. Odišli mi aj posledné zvyšky energie. Cítim sa horšie ako po výstupe na Hochschwab z Bodenbauer a následnom zostupe na chatu Voistallerhütte, a to sme časovo aj výškovými metrami prešli oveľa menej. Keď sme vlani šli s Janíkom na Hochschwab, nesvietilo nám do toho slniečko a nepripadali sme si ako na grile.
Okolo ôsmej večer, po večeri v penzióne, kde spíme, sa Kika ešte snaží udržiavať konverzáciu. Odpovedám jednoslovne, z posledných síl. Akonáhle ostane chvíľu ticho, vypína ma ako keby mi niekto vybral baterky. V nedeľu má byť ešte horúcejšie. Žiaden výšľap na Eiberg (1598 m), aby sme mali jazero Offensee (649 m) ako na dlani. Pekne krásne sa budeme držať pri zemi a hlavne v tieni.
