Do severnej časti národného parku Krka sme pôvodne nemali v pláne ísť. Chceli sme sa uspokojiť s najznámejšími lákadlami – vodopádmi Roški slap a Skradinsky buk. Človek mieni….a človek mení. Z Roški slap nakoniec nemierime na juh, ale pokračujeme ďalej na sever. Vstupenky dôkladne odložené, keby nás niekto chcel po ceste parkom kontrolovať.
Netuším, kadiaľ ma moja súkromná navigácia vedie, iba poslušne odbočujem raz vľavo, raz vpravo. V niektorých dedinách niet ani známky života, domy spolovice alebo úplne rozpadnuté, záhrady zanedbané. Občas spomedzi chátrajúcich múrov vybehne nejaký ten zatúlaný pes alebo nám cestu križuje mačka. Či tu niekde žijú aj ľudia, netuším.
Po pár kilometroch nechávame tieto zvyšky civilizácie za sebou a onedlho sme na štrkovom parkovisku nad najvyšším vodopádom národného parku Krka. Je veľmi teplo, ale nám to nevadí. Chceme ísť len na vyhliadku a nazad do auta. Nemali by sme prekonávať žiadne prudké stúpania.
„Nemali by sme“ je v tomto prípade kľúčové. Po tom, čo svojmu dieťaťu vysvetľujem, že tú divokú korytnačku si naozaj nemôže zobrať domov mierime viac menej po rovinke na koniec cestičky vedúcej vľavo od parkoviska. To, čo vidíme, sa nedá popísať slovami. Krka je aj v tejto časti nádherná. Strmé skalné steny sú popretkávané trávnatými plošinami a v diaľke vidíme aj počujeme hučať jednotlivé stupne Manojlovac slap.
Janko po chvíli postrehne priamo nad vodopádom drevené zábradlie svedčiace o turistickom chodníku. Už drží v ruke mobil a pozerá do mapy. Bez námietok ho nasledujeme, chceme sa k vode dostať bližšie. Najskôr sa vraciame ako sme prišli, no potom odbočujeme vpravo. Serpentínku za serpentínkou klesáme dole a ja sa snažím nemyslieť na to, že to čo naklesáme budeme musieť v tomto teple znovu vystúpať hore.
V lese sa dostávame k zrúcaninám trávou obrastených kamenných stavieb. Janino ako správny prieskumník je niekde pred nami a kričí na nás „toto musíte vidieť“. Neváhame a nasledujeme ho, aby sme o pár sekúnd mali pocit, že sme v raji. Dostali sme sa medzi kaskády Manojlovacu. V tieni lesa vytvárajú tak nádherné zátišie, že človek na jeho opis len veľmi ťažko hľadá adekvátne slová. A tak ich nehľadáme. Len obdivujeme miesto, na ktoré sme sa dostali.
Keby sme veľmi chceli, úzkou cestičkou by sa dalo dostať tesne na vrch poslednej kaskády vodopádu. Napriek tomu, že sa nebojím výšok, hovorím si – nemusím byť všade. Ďalšou zrúcaninou mlynu prechádzame ku strmému zostupu k úplnému spodku vodopádov. Hlinený chodník je popretkávaný koreňmi stromov a na dvoch miestach je zaistený natiahnutým lanom. Spúšťame sa po jednom z nich dole a blížime sa k zurčiacej vode. Dúfala som, že tam dole budem mať pekný výhľad, miesto toho vidím len korene a postáčané kmene stromov. Druhé lano nechávame svojmu osudu a vraciame sa hore.
Dostávame sa na chodník a stúpame späť hore. Po chvíli sa z hlavnej trasy opäť odkláňame do prava, aby sme prešli aj poslednú časť turistického chodníka. Skalné steny a bizarné útvary sa na nás doslova lepia, ale nám to nevadí. Sú nádherné.
Keď chodník končí a terénom sa nedá bezpečne pokračovať ďalej, zaraďujeme spiatočku. Čaká nás len pár desiatok výškových metrov k autu, ale v teple sa nám výstup zdá nekonečný. Plný dojmov a s vidinou klimatizácie ho zdolávame za pár minút. Opúšťame toto kúzelné a neopakovateľné miesto a vydávame sa k poslednému kúsku puzzle – miestu s názvom Skradinsky buk.
