Keď som ráno minula odbočku na Skradinsky buk, rozhodli sme sa s Jankom, že jednoducho zmeníme poradie a najskôr sa prevezieme na Roški slap v strednej časti národného parku. Koniec koncov, nič nám neutečie. Aby sme si nerobili zachádzku až do Drnišu, v obci Pakovo Selo sme to stočili prudko do ľava. Kaňonom, ktorý vytvorila riečka Čikole, mierime do dediny Drinovci a odtiaľ po kdejakých miestnych komunikáciách, ktoré nám vyberá waze, ku serpentínam dole na parkovisko pri Roški slap.
Je skoro ráno, sme medzi prvými návštevníkmi. Jeden z pracovníkov parku k nám okamžite mieri a dáva sa s nami do reči. Vysvetľuje nám, ako fungujú vstupenky, že ich máme mať po celú dobu pri sebe a naviguje nás, kam sa dostaneme ktorou trasou. Na mapke nám tiež ukazuje najvyšší vodopád tohto miesta – Manojlovac. Pôvodne sme vrchnú časť v pláne nemali, ale hovoríme si – prečo nie? Keď už sme tu a máme na to celý deň, bola by škoda to nevyužiť.
Z parkoviska mierime najskôr k jaskyni Ozidana pecina. Desiatkami schodov stúpame v tieni okolo travertínových stien a nevychádzame z údivu, aké útvary táto hornina dokáže vytvoriť. Jaskyňa sama o sebe má len 59 metrov, z ktorých je voľne prístupných len prvých pár. Nepotrebujete sprievodcu, pri vstupe do jaskyne si stačí dať na hlavy prilby, zapnúť vlastné svetlo a prejsť sa po drevenej lávke ku koncu prehliadkovej trasy. Keďže cestička trochu zatáča, ocitnete sa na chvíľu aj v úplnej tme.
Kúsok pod jaskyňou sa zastavujeme na vyhliadke. Celú oblasť Roški slap máme ako na dlani. Nie sme príliš vysoko, prešli sme možno sto výškových metrov, no strmé zrázy údolia pocit závratnej výšky umocňujú. Keď sa všetci traja dostatočne pokocháme a my s Jankom poposielame aspoň mobilové obrázky domov na Slovensko, vraciame sa na schody a mierime dole.
Od jaskyne pokračujeme cestičkou ďalej, ako keby sme chceli ísť ku prístavisku lodí. Tesne pred ním sa napájame na drevenú mostík vedúci ponad rieku a ochkáme nad množstvom šidiel a vážok. Jedno z nich mi ochotne pózuje na zrelej fige a netrápi ho, že sa so svojím širokouhlým objektívom približujem viac než by možno inému zvieraťu bolo milé. Tieňom lesa kráčame popri brehu jazera až ku úzkej asfaltovej ceste, po ktorej môžu autá jazdiť len na striedačku. (Aj pod naším parkoviskom je umiestnený semafor.)
Prichádzame nazad na parkovisko, ale do auta ešte nenastupujeme. Vydávame sa k starému mlynu a kotvisku lodí, aby sme si obzreli samotný Roški slap. Za pekného a suchšieho počasia sa na pláži pri mlyne a domčeku s občerstvením dá oficiálne kúpať. Teraz je trávnatá plážička podmočená a na okrajoch plná blata. Nehovoriac o tom, ako studená je samotná voda.
Od vyhliadky nás čaká v tomto mieste iba návrat k autu a pokračovanie v dobrodružstve. Začíname hneď pri semaforoch nášho parkoviska. Úzkou cestou, ktorou sme pred tým išli po svojich, ideme tento raz autom a smerujeme do vrchnej časti – k najvyššiemu vodopádu – Manojlovac.
