Najznámejšia a často jediná navštevovaná časť národného parku Krka, Skradinsky buk, bola ešte približne týždeň pred našou návštevou pre turistov zatvorená. Dôvodom boli pretrvávajúce dažde vo vnútrozemí, ktoré zásobili rieku Krka obrovským množstvom vody. To muselo niekam odtekať. A niekadiaľ pretekať. Pre oblasť medzi obcami Lozovac a Skradin to znamenalo zaplavené drevené lávky a chodníky a vodu pretekajúcu cez kamenné múry. A keďže Krka ma „nakrkla“ veľkými rozdielmi vo vstupnom od začiatku júna takmer rovnako ako Plitvice (takmer, pretože tu si do vstupného aspoň započítali parkovné a celý národný park má neporovnateľne väčšiu rozlohu ako Plitvické jazerá), radšej som aktuálny stav a zmeny sledovala takmer denne.
Počasie v priebehu prvého júnového týždňa vyzeralo divoko. Preto aj keď som si chcela po sobotnom šoférovaní z Bratislavy do Srimy oddýchnuť, uprednostnila som prívetivú predpoveď pred povaľovaním sa na pláži s knihou v ruke a okolo ôsmej sme vyrazili z nášho dovolenkového apartmánu smer Šibenik. Z toho, čo som si dopredu pozisťovala, mi ako výhodnejšie prišlo zaparkovať v dedinke Lozovac a Skradinsky buk absolvovať odtiaľ. Zo Skradinu by sme si buď hodný kus museli odšliapať po svojich ponad rieku alebo by sme sa previezli loďou – a tým sa mi nechcelo strácať čas.
Čo čert nechcel (alebo chcel?), nejak sa mi nezdalo značenie k parkovisku a tak tam, kde som mala odbočiť do ľava, som pokračovala rovno. Janko mi ako správna navigácia hneď za križovatkou oznámil, aby som sa čo najrýchlejšie obrátila do protismeru, ale nakoniec sme sa zhodli, že jednoducho zmeníme poradie. Skradinsky buk sme si nechali na koniec výletu.
Na parkovisko pri dedinke Lozovac sme dorazili okolo štvrtej popoludní. Zvyšné štyri kilometre sú od mája do októbra prístupné len pre autobusy, osobné autá musia ostať v tomto období nad tiesňavou. Mali sme však šťastie – krátko po tom, čo sme odstavili nášho belasomodrého tátoša a skontrolovali kvalitu miestnych toaliet, odchádzal od turistického informačného centra a predajne lístkov autobus, ktorý je súčasťou kyvadlovej dopravy medzi Lozovacom a začiatkom trasy dole. Stačí sa preukázať platnou vstupenkou do národného parku a môžete sa odviezť (alebo si to môžete odšliapať po takmer 900m dlhom turistickom chodníku, jeho začiatok je vľavo za rampou).
Musím uznať, že spodná časť národného parku dostála svojej povesti. Celú dobu som sa cítila ako v rozprávke a neprekážalo mi ani množstvo turistov. Už od vodopádu Roški slap som na nohách mala topánky do vody a tu som ich naplno využila. Boli miesta, vrátane častí turistického chodníka, na ktoré sa suchou nohou nedalo dostať. Mne voda nevadila, a tak som sa dostala aj na výhliadkové miesta, ktoré boli viac alebo menej zaplavené.
S mojimi foto zastávkami nám prechod ku toaletám, stánkom s občerstvením a suvenírmi, ktoré sa nachádzajú pred lávkou vedúcou okolo vodopádov Skradinski buk, trval asi hodinku a pol. Pred pol šiestou sme sa usadili k jednému z takmer prázdnych bufetov a objednali sme si jedlo.
Sedenie v tieni, s mokrými nohami v mokrých topánkach, si začínalo vyberať svoju daň a kým som jedla, ostalo mi zima. Na šťastie ďalšia časť našej cesty viedla na slniečko, ktoré ešte stále hrialo a veľmi rýchlo mi dalo na pocit chladu zabudnúť.
Skradinsky buk hučal v nespočetných kaskádach a spádoch dolu a fŕkal na nás spŕšky vody. Nad vodopádmi samotnými sa pre trieštiacu masu vody tvorila hmla. To bolo pre takmer všetkých turistov dostatočným dôvodom nezdržiavať sa na drevenom mostíku príliš dlho a pre mňa to bola šanca nerušene rozložiť statív a pri fotení sa nemusieť obávať otrasov spôsobených chôdzou ostatných.
Pod hydroelektrárňou nás privítal pohľad na prívetivú tvár starej babičky, ktorá mala na stolíku rozložené sušené figy, pomarančovú kôru, figové víno či olivový olej. Chcela som len figy. Odišli sme s fľašou červeného aj bieleho figového vína (a sušenými figami).
Etno dedinka mala byť našou poslednou zastávkou pred zháňaním kyvadlového autobusu nazad hore na parkovisko. Nuž, poobdivovali sme ju. Zvonka. Okolie niektorých stavieb bolo viac alebo menej zaplavené a prechodové trasy medzi nimi tiež. Obdivovať etnologické pamiatky tejto oblasti sme mohli ex-post na webovej stránke národného parku.