Keď v druhej polovici mája napadlo v talianskych Dolomitoch meter nového snehu, moje plány na júnovú dovolenku v horách sa definitívne rozplynuli. A keď Janko našiel v Srime neďaleko Šibeniku príjemný apartmán za veľmi dobrú cenu, neostávalo mi iné ako nájsť si program v Chorvátsku. Ani vo sne mi v tej chvíli nenapadlo, že ma tento prímorský štát natoľko uchváti rozprávkovou krajinou pohoria Velebit, v ktorom sa okrem rovnomenného národného parku v severnej časti nachádza aj národný park Paklenica.
Zo Srimy vyrážame o siedmej ráno, aby sme približne o ôsmej boli na mieste. Už za Benkovacom mi začína ľudovo povedané padať sánka pri pohľade na majestátne pohorie, ktoré sa nám postupne ukazuje v celej svojej kráse. Od obce Posedarje až do Maslenice mi v hlave neustále znie pamätná hláška z filmu Vesničko má středisková „Vy ste se zase kochal, pane doktore“. Kochám sa aj ja. V Maslenici platíme mýto za použitie diaľnice a schádzame na miestnu komunikáciu vedúcu popri pobreží do Starigradu, ktorý je vstupom do nezabudnuteľného kaňonu Velika Paklenica.
Už z diaľky nás po odbočení na Paklenička ulica víta mohutná skalná brána a ja sa neviem dočkať, kedy konečne zaparkujeme. Na Tčkovej križovatke sa držíme značenia národného parku a mierne vpravo vchádzame do ulice Živka Marasovica. Sprevádzaní rozvodneným potokom, s názvom rovnakým ako nesie tiesňava, prichádzame k oficiálnemu vstupu, kde sa kupujú lístky. Sprievodkyňa nás inštruuje, aby sme si zaobstarali vstupenky a pokračovali autom ďalšie dva kilometre. Nenamietam. Príjazdová cesta sa nepríjemne zužuje. Široká je tak na jedno auto či autobus. Je skoro ráno a asfaltka vedie len do prírody, takže v protismere nestretávam nikoho. Na viacerých miestach sú popri ceste vytvorené štrkové spevnené plochy, na ktorých sa dá v prípade potreby auto nechať tiež, my však pokračujeme až takmer na koniec. Nášho belasomodrého tátoša nechávame na väčšom asfaltovom parkovisku, prezúvame sa do turistických topánok a vchádzame medzi skaly.
Od prvých peších krokov nás sprevádza Velika Paklenica, potok zmenený výdatnými dažďami predošlých dní a týždňov na statnú riavu. Za obchodom so suvenírmi poctíme návštevou toalety a civilizáciu nechávame zdanlivo za sebou. Takto zavčas rána stretávame takmer výhradne horolezcov mieriacich k Anica kuk (712 m), preslávenému skalnému masívu, ktorým vedie nepreberné množstvo lezeckých ciest. Tá najľahšia je klasifikovaná medzinárodnou stupnicou ako štvorka.
Pod prvým vodopádom, niekde uprostred úvodného stúpania serpentínkami, nás víta turistická značka vedúca na Anica kuk normálnou cestou (t.z. nie horolezeckým terénom). Môj plán zahŕňal návrat k autu práve tadiaľto -z vrchu okolo jaskyne Lukčeva pecina a popod vrchol Anica kuk po chodníku číslo 805 nazad do kaňonu. A práve v tomto bode skončil skôr, ako vôbec začal. Chodník, ak tu nejaký vôbec je, je úplne zaplavený vodou.
Pokračujeme ďalej, niekde vyššie by sa mal do rokliny vracať chodník číslo 809 vedúci pomedzi Jurasovu glavicu (742 m) a Krivi kuk (636 m). Je síce strmší, ale ak sa nedá vrátiť chodníkom 805, nebudeme mať veľmi na výber. Odbočka na osemstodevinu vedie do lesa. Popri potoku sledujeme značenie, aby sme si už tu dole skontrolovali stav koryta a či sa budeme vedieť pri návrate dostať na druhý breh. Nebudeme. Z vody síce trčia skaly, ale sú viac ako do polovice zaplavované vodou. Podľa mňa by sme to prebrodili, Janko nechce riskovať. S okružnou trasou spodkom ku chate Planinarski dom a vrchom nazad k autu sa definitívne lúčim.
Vraciame sa na hlavnú trasu a o pár minút sme pri odbočke k jaskyni Manita pec (cca 600 m). Napriek tomu, že pôvodne v pláne nebola, chlapci si to k nej chcú vystúpať. Je streda a mala by byť aj otvorená. Tristopäťdesiat výškových metrov by sme mali podľa rázcestníka prekonať za štyridsať minút. Nakoniec nám to trvá rovných päťdesiat, pretože sa zdržiavame vyzliekaním a oddychovaním. Dažde majú vplyv nie len na potok dole, ale aj na celkovú vlhkosť vzduchu v národnom parku. Hoci nie je nijako extrémne horúco, dýcha sa zle. Pár minút po pol jedenástej stojíme pred vstupom do jaskyne.
Na lavičkách okolo už posedáva niekoľko turistov. Sprievodca nás informuje, že najbližší vstup je o jedenástej. Pýtam sa ho na teplotu v jaskyni. Vzhľadom na to, že som ju nemala v pláne, nemám ani ja ani Janino žiadne teplejšie oblečenie. Janino má však vďaka svojej zimomravosti aspoň dlhé odopínateľné nohavice. Po ceste hore spodky vyzliekal, teraz si ich oblieka a zipsuje nazad. Ja sa spolieham na merino tričko s dlhým rukávom, ktoré mám v batohu. Trojštvrťové legíny budú musieť pri teplote 9°C stačiť.
Zo sprievodcu sa vykľuje horský vodca. A keďže sme sa s Jankom dole dohodli, že od jaskyne budeme pokračovať ďalej na Zolniij kuk (847 m) a ku chate si to prejdeme vrchom, aby sme sa spodkom vracali, využívam minúty čakania a dávam sa s ním s mapkou v ruke do reči. Terén som videla pri plánovaní dovolenky, ale osobné skúsenosti sú osobné skúsenosti.
Od jaskyne podľa neho už neexistuje klasický turistický chodník, je potrebné liezť po skalách a na niektorých miestach je trasa istená lanami. Janinovi síce zažiaria očká, ale tatino si netrúfa. Pravdu povediac, pri tom, ako zle sa mi dýchalo počas výšľapku k jaskyni, nemám ani ja potrebu odhaľovať v neznámom teréne svoje limity.
Sprístupnená časť jaskyne nie je veľká. Cesta na jej koniec a nazad k východu nám trvá asi pol hodinku. Pred tým, než z príjemného tieňa stromov okolo vstupu do jaskyne vylezieme na ostré slnko, natieram seba aj chlapcov opaľovacím krémom. Zostupujeme rovnakým chodníkom, ktorým sme šľapali hore a v protismere stretávame množstvo turistov.
Po pol hodinke sme dolu v tiesňave, dopĺňame tekutiny a pokračujeme smerom k Planinarskemu domu. Skaly nechávame za sebou, trasa pokračuje krásnym zeleným lesom. Podľa pôvodného plánu sme už mali byť na chate. Ja s Janinom sme si dali nejakú tú desiatu, čo som zobrala so sebou, Janko sa chcel najesť až v medzicieli. Kvôli odbočke k Manita pec a jej návšteve sa však všetko časovo posunulo. Končíme v Lugarici, dávame si hustú fazuľovú polievku s chlebom a opäť dopĺňame aj tekutiny. Pokračovať ďalej sa nám nechce. Vraciame sa tou istou cestou nazad. Ja s poznámkou v mysli, že sa sem budúci rok musím vrátiť.
Pár poznámok na záver
Po návrate do Bratislavy som sa od kolegu dozvedela, že potok Velika Paklenica nezvykne byť až takto veľmi rozvodnený. Chodí do rokliny pravidelne a zažil ju na jar aj s vyschnutým korytom. Chodník číslo 805, ktorým sme sa pôvodne chceli vracať nazad k autu, by teda za menej daždivej jari bol úplne schodný. Vedie pravdepodobne práve korytom.
Horský vodca, ktorý robil sprievodcu jaskyňou, nás upozornil, že ak chce človek vyšliapať na niektorý z vrcholov Velebitu (či už v NP Paklenica alebo NP Velebit), ideálne je od júna začínať okolo štvrtej ráno. Tým pádom ste na vrchole skôr, ako začne pripekať jadranské slniečko a keď začnú stúpať teploty, už len zostupujete.
Úzka príjazdová cesta na parkovisko priamo na začiatku tiesňavy je pravdepodobne prístupná len ráno, aby nedochádzalo ku kolíznym situáciám, kedy by sa vozidlá snažili v protismere jedno druhému vyhnúť. Keď sme sa totiž vracali poobede nazad, závora v smere DO parku bola dole. V spojitosti s relatívne prázdnym parkoviskom, na ktorom sme mali auto aj my predpokladám, že ráno pracovníci parku pustia za závoru taký počet áut, koľko je za ňou parkovacích miest, a potom ju jednodoucho zatvoria a ďalej už nikoho autom nepúšťajú.