Keď sa povie Plitvické jazerá, väčšina čaká ódy a chválospevy na to, aké sú úžasné a ako ich návšteva jednoznačne stojí za to. Nepatrím do tejto skupiny ľudí. Nechcem tvrdiť, že Plitvice nie sú pekné. Sú čarovné a ich obhliadku neľutujem, avšak nemôžem ich zaradiť na zoznam miest, ktoré by som chcela navštíviť opakovane. (Na rozdiel od takej Paklenice.) Chorváti ma „nakrkli“ už keď som si zháňala základné informácie ako je výška vstupného, parkovanie, trasy a podobne. Do konca mája je vstupné do Plitvíc za dospelého 23.50,- eur. Padne 1.6. a vstupné za dospelého je bez dvadsať centov 40,- eur. (V zimných mesiacoch, kedy je tu pravdepodobne návštevníkov najmenej, zaplatí dospelá osoba len desať eur.) Nechcem tvrdiť, že som sa s rozdielmi vo výške vstupného ešte nikdy v živote nestretla, ono stačí ísť napríklad do bratislavskej ZOO, ale tento rozdiel mi prišiel skutočne prehnaný. Pripočítajte si 1.30 za každú hodinu parkovania a fakt, že všetky parkoviská v okolí sú platené, a asi si poviete to isté čo my – veď OK, raz za život, prečo nie. Nepôjdem do Chorvátska v zime len preto, aby som ušetrila na vstupnom.
Na jazernú turistiku sme si vyhradili jeden deň počas prvého júnového týždňa, ktorý sme trávili v Srime neďaleko Šibeniku. Zaparkovali sme pri vchode číslo jedna pár minút po ôsmej. Nájsť parkovacie miesto problém nebol, ale nedá sa povedať, že by bolo parkovisko prázdne. Neviem (a nechcem) si predstaviť, ako to musí vyzerať uprostred leta. (Nie len na parkoviskách, ale aj na drevených lávkach, mostíkoch a schodoch popri vode.)
„WOW“ efekt sa dostavil hneď na úvod, keď nás svojou nádherou uchvátil Veľký vodopád. Zážitok z toho, že sa dá ísť priamo dole k nemu nám nepokazil ani hadík z ľudí a davy, ktoré sa zo všetkých možných aj nemožných uhlov snažili zachytiť túto krásu mobilmi a foťákmi.
Keď sme sa dostatočne pokochali, vrátili sme sa nazad na turistickú trasu a držali sme sa značenia okruhu C. Viac menej nám nič iné ani neostávalo. Chodník, ktorý od spodku vodopádu vedie vrchom ponad najbližšie jazerá je z bezpečnostných dôvodov uzavretý.
Jazerá Kaluderovac, Gavanovac a Milanovac sme prešli v priebehu približne pol hodinky, niekde popri brehu, niekde po drevených mostíkoch a lávkach priamo ponad vodu. Tej je v celom národnom parku momentálne viac než dosť – výdatné dažde zásobujú rieky vo vnútrozemí vrátane tých, ktoré napájajú jazerá. (Kvôli čiastočne zaplavenému chodníku je preto uzavretý aj vchod ku jaskyni Špilja Šupljara, dostať sa k nej dá len zvrchu.)
Od jazera Kozjak sme mali pôvodne v pláne držať sa trasy K, no tá bola kvôli množstvu vody v čase našej návštevy zavretá. Neostalo nám iné ako v prístave počkať na loď, ktorá nás previezla na druhý breh. Kapacita sto ľudí sa naplnila behom chvíľky a na brehu ostalo pár nešťastníkov čakať na iné plavidlo. Sediac na drevenej lavici sme si s Jankom zhodne povedali, aké šťastie, že tu nie sme uprostred leta, kedy je tu najviac turistov.
Pri Gradinskom jazere som sa odhodlala vytiahnuť statív a vymeniť na objektíve polarizačný filter za otočný stmavovací – pri najkrajšom vodopáde jazera bola urobená menšia výhliadková plošina. Chlapci pokračovali ďalej, vediac, že ich o pár minút dobehnem.
Kráčajúc po brehu jazera Galovac sme počuli prvé hrmenie. Podľa predpovede na stránke meteo.hr pršať v ten deň nemalo. Nevenovali sme mu preto pozornosť a pokračovali sme v trase C ďalej. Keď sme ďalšie hrmenie začuli pri obchádzaní Maleho jezera, vytiahla som mobil a pozrela do mojej appky windy.com na vývoj dažďovej oblačnosti. Vďaka štyrom predpovedným modelom som nejaký ten dážď skoro popoludní čakala.
Pri pohľade na vyvíjajúce sa búrkové oblaky sme operatívne skrátili trasu a k vodopádom Labudovac už sme nešli. Od Velikeho jezera a jazera Batinovac sme to radšej stočili ku stanici parkového autobusu, ktorý nás bez nutnosti prestupovať odviezol lesom až ku bufetu na križovatke trás A, B, C a K1.
Drobný hustý dážď sa spustil takmer okamžite po tom, čo sme si sadli na jednu z voľných lavíc pod strechou a podľa Jankových odhadov mal trvať viac ako hodinu. Nikomu z nás sa nechcelo moknúť a potom sa terigať dve hodiny nazad do Srimy, neostávalo nám preto iné než prečkať túto nepriazeň počasia pod strechou. Akonáhle sa nad nami objavila malá diera modrej oblohy, „zdvihli sme kotvy“ a rýchlym krokom sme zamierili k vstupu číslo jedna a parkovisku.