Keď som si na začiatku mája 2018 robila v mysli poznámku, že sa ku horskému plesu Grünsee (1780 m) niekedy vrátim, aby som si to vyšliapala až ku Weiβsee a Tauernmoossee, netušila som, že najbližšia návšteva bude o päť rokov a opäť skončím len pri tomto skalnými zrázmi obkolesenom jazere. Ale viete ako sa hovorí. „Ak chceš pobaviť Boha, povedz mu o svojich plánoch.“
Keď ráno s babami vyrážame ku Krimmelským vodopádom, navrhujem, že cestou nazad do Niedernsillu sa môžeme zastaviť pri Hinter See, ktoré je dostupné autom, a následne pri Grünsee, ku ktorému si to ale treba odšľapať. Na viac nám čas neostane, nehovoriac o množstvách snehu, ktoré sa vytrvalo držia vo všetkých vnútorných dolinách pohoria Hohe Tauern (bodaj by nie, keď tam ešte na prelome apríla a mája výdatne snežilo). Krimmelské vodopády nám s väčšou pauzou na chate Hӧlzlahneralm (1583 m) nakoniec zhltnú viac ako šesť hodín. Do áut sadáme okolo pol štvrtej a mierime do Mittersillu. Postupne sme po ceste rozťahané ako sopeľ po rukáve a dostávajú sa medzi nás miestni, takže aby kočky vzadu vedeli, kde odbočiť ak ma stratia z dohľadu, píše im Kika, že na kruháči pri cikajúcom chlapcovi ideme prvým výjazdom značeným zelenou tabuľou Felbertauernstrasse.
Cikajúcemu chlapcovi dávame „dovidenia“ a všetky štyri tátoše pokračujú údolím Felbertal až po ostrú odbočku nad wolfrámovými baňami, ktorá by nás mala bočnou úzkou cestičkou zaviesť na parkovisko pár metrov od nádherného Hinter See. „Mala by“ je v tomto prípade kľúčové slovné spojenie. Kvôli lavínovému nebezpečenstvu príjazdovú trasu na zimu uzavreli a ešte ju neotvorili. Sú viac ako štyri hodiny poobede a od odbočky by to bola minimálne hodina peši. Otáčame sa a pokračujeme k poslednej destinácii dňa.
Údolie Stubachtal si pamätám. Pamätám si aj to, ako sme s Aďou a Jarkou v aute ochkali a achkali. Teraz neochkáme ani neachkáme, len sa snažíme vyhýbať autám v protismere. Na to, že lyžiarska sezóna už skončila sú pocestní vracajúci sa ktovie odkiaľ prekvapením. Vrátane francúzskeho karavanu, ktorý nás obieha nad jednou z ostrých zákrut. O piatej parkujeme pri hostinci Alpengashof Enziger Boden. Jedna z posádok to vzdáva a opúšťa nás. Na strmý výstup k ďalšiemu jazeru sa vydáva len zvyšných dvanásť mesiačikov. Veta „Mačky nebude treba,“ sa mi stane osudnou hneď za prvou zátačkou. Úprimne – pred piatimi rokmi to Aďa s Jarkou dali v plátených teniskách a ak aj niekde bol sneh, boli to len maličké zvyšky. Teraz máme problém nájsť schodnú trasu a šťastnejšie z nás, ktoré svoje batohy o mačky na parkovisku neodľahčili, si ich obúvajú.
Za štyridsať minút sme aj my posledné mohykánky hore. Víta nás rozprávková krajina zamrznutých zázrakov a – sneh. Niektoré sa fotíme, niektoré sa šmýkame, iné sa posilňujeme proviantom z batohov. A časť z nás, ktorá bola hore prvá, si to šinie až ku stanici lanovky (možno šli hľadať jahody).
Začína nám byť chladno. Skupinka, čo sa vydala k lanovke nie je na dohľad. Cesta nazad je rovnaká ako výstupová, nebojíme sa preto, že by sa stratili. Spočiatku opatrné tempo nahrádza riadené šmýkanie sa po mäkkom snehu, ktoré mi odľahčuje záťaž na kolená. Ani Dada nemá mačky a obom sa nám zdanlivo ide lepšie a ľahšie ako tým, čo mačky na nohách majú.
Dole sme behom dvadsiatich minút a rozhodujeme sa čo ďalej. Hostinec je otvorený a viaceré z nás láka vidina teplého „šnicľu“. Nakoniec sme rozumne prehlasované – nikomu sa serpentíny nechce absolvovať po tme a tak sa vraciame do Niedernsillu bez rezníka, no za svetla.