Zima 2022/2023 sa mi do pamäte zapíše ako jedna z mála (ak nie jediná), na konci ktorej som poznamenala, že by už mala skončiť. Ja, decko narodené v januári v Martine, ktoré najlepšie spalo v kočíku vonku pri teplote -20°C, takéto niečo skonštatujem len veľmi výnimočne.
Zo sneženia sa štandardne teším viac ako môj takmer 10-ročný syn a leziem tým na nervy všetkým kolegom, ktorí majú v rámci zimnej údržby vonkajších areálov našich zákazníkov pohotovosť. Keď som ale videla ten biely sajrajt padať na webových kamerách Grossglockner Hochalpenstrasse aj na prelome mesiacov apríl a máj, netešila som sa.
V stave miernej nas…sti som prekopávala pôvodné plány na turisitku v Hohe Tauern tak, aby sme sa vyhli dvojmetrovým kopám snehu v dolinách a zapadávaniu do závejov počas výstupov na niektorý z „kopčekov“ v okolí Kaprunu. Možností ostalo poskromne, hlavne po tom, čo som vzala do úvahy, že lyžiarska sezóna skončila prvým májom. Jediná lanovka, ktorá ostala široko ďaleko v premávke bola tá na trojtisícmetrový Kitzsteinhorn. Skúste nadšeným turistkám povedať, že sa vyvezú do výšky 3009m lanovkou a turistika bude spočívať v prechádzke medzi vyhliadkovými plošinami, kinom a tunelom popod lanovku! (Neskúšala som to, môj pud sebazáchovy zatiaľ funguje.) Po dlhšom uvažovaní som si nakoniec povedala, že nenápadný oblý kopček nad mestečkom Mittersill, po ktorom som pokukovala v roku 2018 na letnej dovolenke, by nemusel byť úplne zlá voľba.
O ôsmej ráno sa stretávame pred jednou z našich chát v dedinke Niedernsill, autá sa radia za mnou v úplne inom poradí ako deň pred tým a mne chvíľu za zadkom chýba Dominikina drobná „fifinka“ (rozumej ford fiesta). Cestou do zhruba stredu horského priesmyku Pass Thurn si už neopakujeme „fiesta, červená, modrá“. Poradie sa zmenilo na „červená, modrá, fifinka“ a ja som z toho pár minút prekvapivo nesvoja. Dôležité však je, že som nikoho nestratila a všetky šoférky sa poctivo držia môjho belasomodrého tátoša.
Parkovisko pri spodnej stanici lanovky je beznádejne prázdne. Lyžiari to UŽ zabalili a turisti to EŠTE nerozbalili. Nevadí, aspoň máme možnosť voľby. Ráno je svieže, po vystúpení z áut na seba obliekame niekoľko vrstiev. Zapínam appku kompass.de a dávam dievčatám na výber – hore môžeme ísť strmákom v lese alebo pohodlnou širokou lesnou cestou, ktorá sa stáča úbočím a napája sa na cyklotrasu. Po sobotnom maratóne cez Krimmelské vodopády a záverečným výšľapom dvanástich mesiačikov ku Grünsee vyhráva pohodlnosť.
Pri práchnivejúcom drevenom brvne robíme prvú spoločnú fotku a po úvodných výškových metroch zo seba postupne zvliekame vrstvy oblečenia. Úbočie nás spočiatku vedie lesom a ako prvý sa nám odkrýva Kitzbüheler Horn (1996 m) s vysielačom na vrchole. V tesnom závese nás víta Bärenbadkogel (1883 m) a skalné zrázy masívu Kliener Rettenstein (2216 m). Naša tlupa sa postupne rozdeľuje nie len v závislosti od tempa a kondičky, ale aj v závislosti od toho, kto je akým náruživým fotografom a kto chce kde mať pamätné zábery. Netušiac, čo nás čaká po definitívnom prekonaní pásma lesa nám sánky padajú už takpovediac vo vnútrozemí.
Slniečko pripeká a väčšina z nás naberá výškové metre iba v tielkach. Kto mohol, dal si krátke nohavice alebo aspoň skrátil tie dlhé, čo mal na sebe. Tie zodpovednejšie z nás sa dokonca natreli opaľovacím krémom. My, ignoranti, sa spoliehame na to, že oskar občas zalezie aj za oblaky. Les nechávame definitívne za sebou a pred nami sa postupne otvára výhľad na celý hlavný hrebeň tejto časti Hohe Tauern. Nevieme, kam hľadieť skôr, a to ešte nie sme na vrchole, z ktorého vidieť aj Grossglockner (3798 m) a Gross Venediger (3657 m).
Na zavretej chate Moseralm si robíme väčšiu prestávku a opäť absolvujeme spoločné fotenie. Čaká nás posledných sto výškových metrov a necelý kilometer ku vrcholovému krížu. Celé lyžiarske stredisko už máme ako na dlani. Viaceré z nás sa zastavujú pri bezmennom malom jazierku, ktoré je takmer celé ešte pokryté vrstvou ľadu. Posledných pätnásť minút uplynie ako voda a my sme v cieli dnešnej cesty.
Snehu tu už veľa nie je, lavička s vrcholovým krížom sa skôr topia v blate. Všetky lanovky sú odstavené a ratraky opustene oddychujú čakajúc na ďalšiu lyžiarsku sezónu. Okrem nás tu niet ani živej duše a my si to patrične vychutnávame. Po individuálnych a skupinových fotkách pri kríži si robíme dlhšiu pauzu na jedlo a ani nepostrehneme, kedy sa obloha stihla tak nepekne zatiahnuť. V momente, ako začnú padať prvé dažďové kvapky a niečo, čo pripomína mini krúpy, sme všetky strategicky rozpŕchnuté pod strechami stanice lanovky a priľahlej chaty s reštauráciou.
Dada čoby guru nášho počasia predpovedá, že do desiatich minút bude po daždi a my môžeme zahájiť zostup. Plus mínus sa triafa. Zostupovať začíname akonáhle dážď zoslabne už len na nenápadné pľuvance. Tie sa zosilnia vždy vtedy, keď si niekto z nás povie, že pršať už nebude a vyzlečie si svoju nepremokavú vrstvu. Asi po šiestich hodinách sme znova pri autách. Je len štvrť na tri, takže menej unavené posádky vymýšľajú ďalší plán. My, najviac zničené, ich nechávame svojmu osudu v Zell am See a mierime rovno na chatu.