Prvý májový pondelok sa budíme do chladného rána. Podľa predpovede by malo byť jasno a slnečno. Keď však odhrniem závesy v izbe, zlatý disk na oblohe hľadám márne. Oblačnosť je síce vysoká, ale taká tá „mliečna“, ktorá znižuje viditeľnosť a pocitovo aj teplotu. Aj keď sa slniečko snaží predrať pomedzi biely závoj, darí sa mu to len chvíľami.
Kým balím posledné veci a čakám, až sa Janino poumýva a prezlečie, vyhľadávam v mobile web kameru zo Schafbergu. Zábery z kamery na mňa majú katalyzačný účinok. Poháňam dieťa, aby sme čo najskôr mohli ísť na raňajky a vypadnúť k jazeru St. Wolfgangsee. V severnej časti Soľnej komory je nádherne. O pol deviatej už sedíme v aute na ceste z Gosau.
Lístky sa dajú kúpiť aj online, ale trochu sa toho obávam. Neviem odhadnúť, ako dlho mi reálne bude trvať cesta a plánovaný príjazd podľa navigácie beriem skôr ako orientačný. Ako najväčší problém vidím parkovisko. Napriek tomu, že som si všetko deň vopred pozerala na internete a viem, že hľadám parkovisko P7, v tejto oblasti som doteraz nebola.
O pol desiatej mi pani pri okienku predáva lístky na jazdu vláčikom hore o 10:10. Tie o 9:35 už sú vypredané. Keď si pýtam lístky len smerom hore, upozorňuje ma, že zostup trvá tri hodiny a hore je ešte sneh. Viem. Preto máme zimnú výbavu. A preto som sa ráno tak ponáhľala. To jej samozrejme nehovorím. Len slušne poďakujem, zaplatím a vezmem si lístky.
Kým čakáme na odchod vlaku, motáme sa po priľahlom nábreží a ja kontrolujem, či máme všetko. Hoci je podľa teplomera hore približne desať stupňov nad nulou, neviem posúdiť, či budeme alebo nebudeme potrebovať mačky. Pre istotu ich mám v batohu.
Vlak je plný do posledného sedadla. Cesta trvá zhruba pol hodinu a je viac utrpením ako zážitkom. Na úzkych drevených laviciach sa na seba tlačíme, batohy medzi nohami musím neustále držať, aby nevrážali do ľudí sediacich oproti nám. Vzduch vo vagóne je po pár minútach nedýchateľný. Akurát premýšľam nad tým, aká úmorná musí byť táto jazda uprostred leta, keď niekoho napadne otvoriť okienko. A po ňom ďalšie a ďalšie. Keď to isté urobia aj ľudia na opačnej strane, vlakom sa začne premávať príjemný čerstvý vzduch. Nedostatok kyslíka je zažehnaný.
Sedíme uprostred, takže nevidíme na ľavú ani pravú stranu. Pud sebazáchovy mi našepkáva, aby som ďalej pekne obdivovala Dachstein a ostatné vysoké alpské štíty, ktoré sa nám postupne odkrývajú, a aby som sa nesnažila zistiť, aký veľký zráz je pod nami. A tak sa nesnažím. Miesto toho sa pridávam ku zborovému „oooo“ a „waaaaau“ ako stúpame vyššie.
V budove vrchnej stanice sa lepšie obliekam. Blahoželám si k spontánnemu nápadu ísť do Parndorfu, ktorého výsledkom bola kúpa teplej (aj keď tenkej) Columbia bundy s omni-heat technológiou. Janino sa v turistických topánkach vrhne do prvej kopy snehu, ktorá mu príde do cesty, a začne sa v nej jašiť. Z batoha vyberám snehule a volám ho, aby sa šiel prezuť. Neviem, kedy naposledy som ho videla takého šťastného pri pohľade na obyčajné snehule.
Kým sa on blázni v kope snehu a robí si šmýkalu, ja sa kochám výhľadmi. Na ľavo od Dachsteinu vykúka Grimming, okolo ktorého sme v piatok išli do Gosau. Vidím aj Zinken a Hoher Sarstein, ktoré mám v rámci poznávania Štajerska na pláne zdolať tento rok. Priamo predo mnou sa do zasneženej výšky vypína Hochkӧnig, kráľ pohoria Niedere Tauern. Premýšľam, či je možné, aby som videla aj Grossglockner ako najvyšší vrchol rakúskych Álp, ale po chvíli si pomyselne ťukám na čelo, že na to je príliš ďaleko.
V chate nad stanicou vlaku si dávame teplé jedlo a pred dvanástou sa zberáme na zostup. Najskôr sa však prejdeme okolo celej chaty, aby som si užila aj výhľad na jazerá na severe. Janino stráca trpezlivosť. Vraciame sa k vláčiku a na lavičke si obaja obúvame mačiatka. Aj keď sa sneh topí, cítim sa istejšie, ak ich máme obaja na nohách.
Zostup začína strmým padákom. Musíme našľapovať tvrdo na päty, aby sa nám v snehu aj s mačiatkami nešmýkalo. Krpec je nevrlý a podráždený. Peší zostup dole si nevymyslel. Keby bolo na ňom, išli by sme znova vlakom. (Keby bolo skutočne na ňom, už by sme tou dobou boli v Bratislave.)
Snehová vrstva nie je kompaktná. Biele polia sú strategicky rozmiestnené tak, aby sme pri zostupe neminuli ani jedno, čo ako by sme sa mu chceli vyhnúť. A kým v snehu mačky veľmi nepomáhajú, v blate nás brzdia a dodávajú istotu.
Prudké klesanie nepoľavuje a ja už si začínam nadávať, čo za šialenosť som si to zase vymyslela. Po pol hodine nechávame posledné snehové pole za sebou a zablatené mačky vyzúvam. Prehováram na to aj Janina, ale ten si ide svoje. Pokračuje v mačkách a snehuliach a oznamuje mi, že ON mi povie, kedy sa chce prezuť. Nechávam to teda na ňom.
Hodina vytrvalo prudkého klesania je za nami. V medzistanici vlaku si sadáme na lavičku. Ja si dávam suché ponožky, Janino si okrem ponožiek dáva aj turistické topánky. Snehule a mačky putujú do batoha. Ďalšie viac ako dve hodiny už klesáme síce miernejšie, ale bez poľavovania nazad k jazeru. Poslednú hodinu pred príchodom do civilizácie mám pocit, že niekto pred nami to jazero zatláča hlbšie a hlbšie do zeme. Nepribližuje sa. Aspoň nie tak rýchlo, ako by som si priala.
Motáme sa pomedzi rodinné domky a penzióniky v mestečku a Janino splieta plány na to, koľko a akej zmrzliny si dá v informačnom centre dole. Keď konečne vidím parkovisko, je mi jedno, či si dá jednu alebo päť, som rada, že sme v cieli.
Pri stánku so zmrzlinou nie je ani noha. Motáme sa tam, postávame, ale nikto neprichádza. Pracovníčky informačného centra majú dosť práce s prichádzajúcimi turistami, ktorí chcú využiť posledné jazdy na kopec. Chcem sedieť v aute a mieriť domov. Navrhujem preto drobcovi kompromis. Niekde musíme čo najskôr natankovať – môže si teda na benzínke vybrať nanuk. Nenamieta.