Táto malá tiesňava je považovaná za najpôsobivejšie miesto oblasti Tennengau a veru musím priznať, že keď som s Janinom znovu zamierila na konci apríla do Gosau, rozhodla som sa navštíviť ju opäť – aj s ním.
Vznikla počas doby ľadovej, kedy ju vyformovali vody z topiaceho sa snehu, valiace sa úzkym vápencovým údolím dlhým 1 kilometer. Činnosť vody je medzi skalami najevidentnejšia v najkrajšej časti – Dunkel klamm. Tu sa nad vodnou hladinou do výšky približne 30 m vypínajú vápencové steny a návštevník má pocit, že sa nad jeho hlavou už – už spoja dohromady a vytvoria celistvý tunel. Vápenec je v týchto miestach taký mäkký, že do neho bez problémov nechtom môžete vyryť, čo len chcete.
Tiesňava bola verejnosti sprístupnená prvý raz v roku 1884, kedy miestni obyvatelia dokončili lávky, schody a zábradlia, umožňujúce prechod. Dá sa ňou prechádzať oboma smermi, čo Rakúšania s veľkou obľubou využívajú. Vstupné sa oproti roku 2011, kedy sme ju s Jankom ešte bezdetní navštívili prvý raz, zvýšilo. Momentálne je to 8,- eur za dospelého a 5,- eur za dieťa.
Vstupenky si môžete zakúpiť aj online, najmä v letných mesiacoch sa tak vyhnete dlhému čakaniu v rade. (Vstupenky nevyhadzujte ani nemažte z mobilného telefónu. Budete ich potrebovať, aby ste sa na konci dostali z rokliny von.)
Začiatok návštevy tvorí už spomínaná Dunklen Klamm. Ide o slepý chodník končiaci pár metrov od miesta, kde rieka Lammer vstupuje do rokliny. Ďalšou pôsobivou zastávkou je „Katarakt“, miesto, kde sa rieka dostáva do najširšej časti a kde tvorí nádherné pereje.
Nepamätám sa ako to bolo pred dvanástimi rokmi, ale teraz k perejám vedie prešliapaný chodník. Množstvo turistov si sem chodí na vyhliadkové miesta fotiť spenenú a na pohľad kalnú rieku Lammer. Priznávam, že nie som výnimkou, zostupujem bokom však aj preto, lebo Janino sa chce hrať v potôčiku, ktorý sa pod Kataraktom vlieva do rieky.
Za Kataraktom sme kedysi videli štyroch vodákov v kajakoch. Jeden z nich sa prevrátil hlavou dole do vody pri skale, ktorá trčí priamo v strede rieky z vodnej hladiny. Práve pri tejto skale Janko poznamenal, že neverí, že rieku chodia naozaj splavovať, nie je predsa možné okolo nej prejsť. Nuž, vodáci mu jeho presvedčenie úspešne vyvrátili. Teraz sme tu nijakých vodákov nestretli, ale podľa informácií na internete sa roklina stále splavuje.
Kým ja fotím, Janino si ide svojím vlastným tempom. Ani neviem ako a už mi kýva z mosta na konci rokliny. Dobieham ho až za poslednými schodmi, kde sa rozhodne, že ho musím vyfotiť na obrovskej skale.
Keď je spokojný s výsledkom, turniketom vychádzame na cestičku popri rodinných domoch a vraciame sa k autu. Počasie je konečne slnečné a my plánujeme zvyšok dňa stráviť chodením po dne jazera Vordere Gosausee.
