Tohtoročná zima bola (je) nekonečná. V dobe, kedy malo snežiť, sme si na Štrbskom plese „užívali“ zimné prázdniny s myšlienkou na to, že po tridsiatich troch rokoch je okolie plesa kompletne bez snehu. Ak sa nejaký sneh omylom objavil, fúkalo tak nepríjemne, že ísť von by som nenútila ani psa.
Jarné prázdniny sľubovali lepšie využitie času, ale Martinka bola šikovná a hneď prvý deň si pri zostupe od rokliny Kláštorisko nazad na Podlesok zaplietla mačky jednu o druhú a klesla na pravé koleno ako vrece zemiakov. Čo som robila zvyšok dovolenky? Ležala v posteli s opuchnutým kolenom, ktoré by farebnosťou mohlo konkurovať ktorejkoľvek dúhe, a čítala jednu knihu za druhou.
Vďaka kolenu som najbližšie týždne mohla chodiť akurát do roboty a domov, prvé dni pre istotu s ortézou. Nuda, nuda a ešte raz nuda. Prišla veľká noc a s ňou naše plány stráviť ju v Čingove v Slovenskom raji. Hádajte čo? Bolo hnusné počasie. Nevadilo by mi, že sneží (no dobre, na začiatku apríla mi to už trochu liezlo krkom). Ale naplánujte si prechod niektorej rokliny s vedomím, že vás v nej možno stihne riadne lejak! (Ja viem, neexistuje zlé počasie. Len zle oblečený človek. Ale skúste to niekde na klzkom kovovom rebríku vysvetľovať deväť ročnému dieťaťu.)
Končil apríl, vítal nás máj. Môj pohľad a blúdenie prstom (počítačovou myšou) po mape čoraz častejšie smerovali juhozápadne od Bratislavy. A keďže už ma skutočne žrali mrle, zo dňa na deň som si povedala, že beriem Janina a ideme opäť do Gosau.
Hallstatt salzwelten
Ak nie všetci, tak väčšina z nás si zo školských lavíc pamätá dobu halštatskú, čo je pomenovanie starej doby železnej v širšej Európe. Nie je náhoda, že označenie historického obdobia vývoja človeka nesie vo svojom názve meno známeho rakúskeho mestečka. Ľudia sa tu usadili už pred viac ako sedem tisíc rokmi a dôvod bol jednoduchý – objavenie soli. Význam Hallstattu deklaruje aj skutočnosť, že Kelti používali slovo „Hal(l)“ na dentifikáciu miest, kde sa nachádzala soľ.
V súčasnosti je baňa prístupná turistom so sprievodcom a je to zážitok, ktorý si najmä deti nesmú nechať ujsť. Prvýkrát sme tu boli v septembri 2022, keď sme sa vracali domov z predĺženého víkendu. Od rána vytrvalo pršalo, takže sme boli radi, keď sme sa relatívne suchí dostali od hornej stanice lanovky k vstupnej budove, kde začína návšteva bane. Uzimení sme ako tak pretrpeli prehliadku spojenú s jazdou niečím, čo by som nazvala banským vláčikom, a utekali sme nazad do auta a do Bratislavy.
Teraz na prelome apríla a mája k nám počasie bolo milosrdnejšie. Od parkoviska P2, ktoré je ku spodnej stanici lanovky najbližšie, síce kvapkalo, ale nebolo to nič, kvôli čomu by sme sa mali otočiť a odísť. Kým sme vyšli hore, svietilo slniečko. A kým sme prešli na vyhliadkovú plošinu s názvom Skywalk, údolie pod nami bolo v hmle. Musím priznať, že bolo fascinujúce z výšky pozorovať, ako sa biely závoj rozťahuje ponad jazero a zakrýva aj domy pod nami. A ako vzápätí mizne roztrhaný slniečkom na márne kúsky.
V banskej budove som na chvíľu zanadávala. Tesne sme minuli vstup. Na šťastie pre nás sa ľudia ešte obliekali do bielych mundúrov a predavač lístkov nás pustil dnu. Do bane vás vo vlastnom oblečení nepustia. Nie je to však kvôli ochrane bane. Dôvodom je snaha chrániť vaše oblečenie, ktoré by všadeprítomná soľ mohla poškodiť. Prezúvať sa na šťastie netreba.
Celá prehliadka trvala asi hodinu a bola spojená so šmyknutím sa po dvoch drevených šmykľavkách, ktoré kedysi urýchľovali baníkom schádzanie do nižšej časti bane. Okrem výkladu sprievodcu sa pripravte aj na animácie o geologickom pôvode soľnej bane, spôsobe ťaženia soli v súčasnosti či o tritisíc rokov starom drevenom schodisku, ktoré sa v bani našlo.
Prameň Waldbachu
Väčšina návštevníkov jazier Hinterer a Vorderer Geausee netuší, že jazerá nie sú vzájomne prepojené. Logika veci prirodzene našepkáva, že voda zo zadného a menšieho Hinterer Gosausee si nájde svoju cestu vpred, aby zásobovala aj väčšie Vorderer Gosausee. Keď však ku Hinterer Gosausee prídete, zistíte, že voda z neho neodteká. Aspoň nie viditeľne. Jazero je na vápencovom podloží a voda si počas vekov vyhĺbila podzemné koryto.
Ako to súvisí s Waldbachom, ktorý sa vlieva do Hallstatter See? Spomínané podzemné koryto sa tiahne takmer deväť kilometrov pod povrchom prírodnej rezervácie a vyteká nad Hallstattom ako Waldbach.
A presne na toto miesto sme sa s Janinom rozhodli zamieriť zo soľnej bane. Teda, ja som sa rozhodla. On sa snažil protestovať, ale keď sa znovu ukázalo slniečko, pochopil, že to nemá význam.
Prvých zhruba dvadsať minút sme prudko stúpali po asfaltovej ceste vedúcej k pár starším usadlostiam. Minuli sme odbočku na Plassen (1953 m) a z asfaltky sme sa odpojili pri smerovníkoch, ktoré hovorili o Hallstatte.
Širokou a pohodlnou lesnou cestou sme obišli skalnaté úbočia Solingerkogelu a hľadiac okolo seba som premýšľala nad tým, či J.R.R. Tolkien niekedy navštívil toto miesto. K popisu elfskej Roklinky ho údajne inšpirovala švajčiarska dolina Lauternbrunnen plná vodopádov. Je pravdou, že tu zo skalnatých brál vodopády do hĺbky nepadajú v takom hojnom počte ako vo Švajčiarsku, no čo do malebných potôčikov by toto miesto mohlo inšpirácii Roklinky konkurovať. Človek sa v zelenom lese, pri pohľade na machom obrastené kamene a skalky, cíti ako v rozprávke.
Konečne sme sa dostali ku odbočke na Gangsteig, ktorým sa dá po zaistenej ceste prejsť do doliny. Od nej to bolo už len pár minút k mostu ponad Waldbach, kde nám nádhera, ktorú tu príroda vytvorila, doslovne vzala dych. Skalné steny neľútostne zovreli hučiacu masu vody do svojho objatia a vytvorili malú tiesňavu. Na jej konci by sme sa, idúc po Gangsteigu, mohli kochať množstvom väčších a menších vodopádov.
Chvíľu sme pokračovali po rovine, aby sme sa zo širokej štrkovej cesty odklonili na úzky kamenný chodník vedúci k prameňu. Keď som si uvedomila, koľko vody je vo Waldbachu, tušila som, že slovo „prameň“ naberie nový význam. Dravá horská riava asi nebude z pôdy či skaly vytekať len pár výškových metrov nad nami ako maličký potôčik.
A veru ani nevyteká. Z obrovskej skalnej diery vodá hučí dva tri metre širokým korytom. Jej množstvo som pripísala topiacemu sa snehu. Bolo by zaujímavé prísť sem na konci leta, keď sneh už nebude hrať hlavnú rolu.
Nad nami sa medzičasom nazbierali dažďové oblaky. Rýchlo som si prameň odfotila a začali sme zostupovať. Prešli sme pár metrov a dážď sa spustil v plnej intenzite. Na šťastie pri odbočke ku Weisberghaus (1872 m) je malá drevenica, ktorá pravdepodobne slúži ako vodná elektráreň. Pritlačili sme sa ku jednej zo stien, aby sme boli čo najviac pod strechou – a čakali sme.
Nevediac, či ide o prehánku alebo vytrvalý dážď sme opustili svoj provizórny úkryt skôr, ako na zem dopadli posledné kvapky. Zostup do Hallstattu nám podľa informačnej tabule mal trvať hodinu.
Možno by aj trval iba hodinu, keby sme sa držali širokej lesnej cesty. Za tunelom sme však odbočili dole na niečo, čo bolo označené ako Gletchergarten. Napriek tomu, že nám to návrat mierne predĺžilo, ani jednému z nás to nevadilo. Úzky lesný chodníček zabezpečený na niektorých miestach kovovými rebríkmi, drevenými podvalmi či kamennými schodíkmi, bol ako prechádzka inou krajinou.
Mestečko Hallstatt
Ako správni turisti sme sa na záver dňa pridali k davom, ktoré mierili do centra mestečka. Nechcem spochybňovať jeho malebnosť, krásu a historickú hodnotu. Ako miesto, kde sa točil Pehavý Max a strašidlá a seriál Teta k nemu mám dokonca svoj vlastný vzťah. („Čo by bol náš svet bez strašidiel? Kto by ich rád raz neuvidel? Noc tajomná je najlepší čas. Veď strašidlá, tie bývajú v nás!“ Kto si to pamätá?)
Množstvo ľudí ktorí brázdili ulice a fotili sa pomaly pri každom jednom dome však celkový zážitok z inak určite krásneho miesta kazili. Niekde som pred časom čítala, že miestni sú z turistov už nešťastní a odchádzajú bývať inam. Nečudujem sa im.
