Blíži sa koniec apríla a KONEČNE začína byť pekné a teplé počasie, a to nie len počas pracovného týždňa, ale aj cez víkend. Prvá skutočne vydarená sobota nás nenechá chladných voči bezoblačnej modrej oblohe a už pred ôsmou vyrážame smer Smolenice. Janinovi zvykne bývať v aute zle, takže si to po Trnavu režeme diaľnicou, potom trnavským obchvatom a na jeho konci odbočujeme na Boleráz. Za dedinkou, v ktorej má svoju fabriku nemenovaná spoločnosť vyrábajúca kojenecké potraviny, odbočujeme do ľava a po úzkej miestnej komunikácii sa približujeme k zámku, ktorý na nás hľadí z peknej diaľky.
Auto nechávame pod kostolom. Okrem nášho tátoša je tu desať- pätnásť ďalších, väčšinou s miestnymi poznávacími značkami. Nedivím sa, veď koho by už len bavilo sedieť doma, keď na nás zvonka po dlhých zimných mesiacoch kričí jar?
Je približne deväť a my mierime k zámockému parku, nad ktorým začína naša trasa. „Aha, sépiák,“ hovorí Janko ukazujúc pritom na chobotnicu vyrezanú z dreveného pňa a koreňov, ktoré ostali po vyrúbanom strome. Janino spočiatku nechápe, ale keď sa lepšie zahľadí, aj on zbadá postavičku zo svojho obľúbeného kresleného seriálu. Len o pár metrov vyššie je rovnako z dreva vyrezaná malá lavička.
Smolenický zámok obchádzame po modrej, aby sme sa na úpätí lesa dostali ku križovatke dvoch turistických ciest. Modrá ide ďalej smerom na Havraniu skalu, žltá k Vlčiarni a cez jaskyňu Driny dole do Jahodníka. Pretože sme si naplánovali okruh, volíme modrú a krásnym lesom plným medvedieho cesnaku naberáme výškové metre. Chodník vedúci pomedzi stromy je značne nudný, tatík si ide svojím tempom a Janík sa drží pri mne. Míňame prvých turistov a ja si v duchu hovorím, že budem musieť kolegovi povedať, že sa s davmi ľudí zmýlil.
Ani neviem ako a sme pri ďalšom turistickom rázcestníku. Na Havraniu skalu hlási pätnásť minút po žltej. Opúšťame preto modrú a ďalej stúpame do kopca. Napriek tomu, že slniečko sa na nás pomedzi koruny stromov usmieva čoraz intenzívnejšie, teplota je príjemná.
Tatík nám mizne z dohľadu. Pamätáme si, že spomínal niečo o skratke, preto keď prichádzame k prudkej odbočke do ľava a vidíme na jednom kmeni nápis „Havrania skala“, neváhame a opúšťame žlto trasovaný chodník. Sme takmer na hrebeni, keď mi z batoha začne vyvreskovať Thunderstruck od AC/DC. Vyberám mobil – volá tatík. „Kde ste?“ Ako vyplynie z rozhovoru, nemal na mysli TÚTO skratku. Kým my sme si to namierili rovno doprostred menších a väčších skalných útvarov, on sa ďalej držal žltej. Nevadí. Vie, kde nás nájde.
Na hrebeni nepríjemne pofukuje. Nie je to žiadna januárová meluzína, ale pocitová teplota náhle klesá. Pridáva sa k tomu aj fakt, že sme prestali stúpať a oddychujeme. Kým sa posilňujeme proviantom, vyťahujem z batoha mikinu a Janino si na hlavu dáva kapucňu tej svojej. Po chvíli sa pýta, či by sme nemohli jesť popri chôdzi. Dvíhame sa a opúšťame naše dočasné skalné útočisko.
Opäť meníme farbu, ktorú treba sledovať na stromoch (nie že by na hrebeni bolo kde sa stratiť). Tento raz nás sprevádza červená. Pomedzi balvany obrastené machom sa predierame hrebeňom. Smolenický kras dostáva svojmu menu a neprestáva nás udivovať svojimi nádherami. Medvedí cesnak by sme tu mohli doslova kosiť. Fialové hluchavky susedia so žltým blyskáčom a lepšie oči neminú ani hrachor jarný.
Pri Havranici mi chlapci pózujú vedľa havrana z umelej hmoty, ktorého niekto umiestnil na zlomený peň. Meter za metrom ukrajujeme zo vzdialenosti k Zárubám. Ani sa nenazdáme a sme pod vrcholovým krížom. Z diaľky počujeme írečitú záhoráčštinu, ktorej Janino nerozumie asi ani slovo. Pri pohľade na množstvo ľudí z hlavy vytesňujem potrebu oboznamovať kolegu s tým, koľko turistov sme na Zárubách stretli. Väčšina tých, ktorí posedávajú okolo kríža a turistického rozcestníka s vrcholovou knihou musela ísť od vodnej nádrže Buková alebo cez Vlčiareň a Čertov žľab priamo hore.
Čakáme, kým sa uvoľní miesto pri kríži, aby nás tatík mohol zvečniť. Oddychujeme, obdivujeme prírodu okolo seba a hráme sa so psíkom, ktorý tu turistom dočasne robí uvítací výbor. Keď sa partia mladých so Záhorákom na čele konečne zdvihne k odchodu, využívame príležitosť a Janko nás cvakne stojacich pri drevenom dvojkríži. To už mám ortézy na kolenách.
Zostupovú trasu začíname padákom po zelenej. A ak som si na vrchole myslela, že je tam veľa turistov, pohľad dole ma vyvádza z omylu. Až teraz je veľa turistov. Je obed a všetci mieria hore. Rodiny s deťmi, páriky mladých, ale aj 60+ starší manželia či kamaráti.
Našľapujem opatrne. Nie že by boli skalky a korene stromov také nebezpečné. To len ja neviem, čo si myslí moje pravé koleno, ktoré som si odpálila cestou z rokliny Kláštorisko počas jarných prázdnin. Táto túra je moja prvá odkedy som na koleno padla celou váhou ako vrece zemiakov a na najbližšie dni som si tak zaistila možnosti pohybu asi ako väzeň v cele.
Zo zelenej sa znova dostávame na modrú, ale len na pár minút. Nad Čertovým žľabom nás pri rázcestníku zelená víta opäť a my mierime úzkym skalnatým chodníkom ďalej prudko dole. V protismere neustále stretávame davy ľudí. A ja si neustále dávam pozor, kam stúpam a paličkami sa snažím kolená odľahčovať. Mám pocit, že dole idem pomalšie ako keď sme sa štverali na Havraniu skalu.
Od Vlčiarne popri Hlbočianskom vodopáde už sa ide dobre. Pod vodopádom sa cesta priam narovnáva a človek má pocit, ako keby sa prechádzal v meste po chodníku. Chvála bohu. Kolená síce neprotestovali ani sekundu, ale na začiatok by im záťaž už mohla stačiť. Dorazím ich až o dva týždne pri zostupe z Messelingkogela, kde ma na krátkom úseku čaká prevýšenie tisíc metrov. Potom možno aj toho ortopéda konečne navštívim, aby sa mi na koleno lepšie pozrel.
Pod Molpírom nás vítajú prvé rodinné domy. K autu je to ešte kus cesty po asfaltke, ale už sme viac menej v cieli. V miestnom pube sa posilníme teplým jedlom a vraciame sa ku kostolu. Kým ráno tu bolo voľného parkovacieho miesta habadej, teraz tu márne krúžia autá snažiace sa niekde zaparkovať. Obsadené je každé jedno miestečko pripomínajúce parkovacie státie.
