Jarné prázdniny sme plánovali stráviť vo Vysokých Tatrách a po nadšení zo zmrznutých Jánošíkovych dier som sa rozhodla, že si nenechám ujsť potešenie z podobného zážitku v Slovenskom raji.
A tak som posledné týždne starostlivo sledovala vývin počasia, ale aj jednu skvelú facebookovú skupinu Srdcom turista. Zopár nadšencov si užívalo sneh, ktorý sa na Slovensko zosypal počas dvoch víkendových dní v januári, a ktorý ochromil dopravu snáď všade okrem našej upršanej Bratislavy, a delili sa s nami o fotky.
Nadšenie mi nekazilo ani oteplenie, ktoré prišlo asi dva týždne po snehovej nádielke a ktoré naznačovalo, že ak niečoho v Slovenskom raji bude veľa, nebude to sneh – ale voda.
V nedeľu celý deň pršalo. Polihovali sme na izbe, čítali si, užili sme si pár hodín v teplom bazéne hotelového wellness a Janko sledoval vývoj počasia. V pondelok by to šlo.
Po raňajkách sme do batohov zbalili mačky, vodu aj oblečenie a smerovali sme na Podlesok. Parkovisko bolo prázdne a s ním aj turistické chodníky. Tešila som sa na pokoj, ktorý nás bude sprevádzať na každom metri. Až kým sme neprišli do hrdla Hornádu a neozvalo sa pílenie dreva. 🙂
Po snehu nebolo poriadne ani pamiatky. Všade okolo nás bolo blato, do hneda bola sfarbená aj voda v rieke. Nevadí, keď už sme tu, aspoň sa užijeme deň v prírode. Mačky sme zatiaľ nevyťahovali, nebolo treba.
Čím ďalej sme však boli od hrdla Hornádu, tým viac snehových a zľadovatelých polí sa nám stavalo do cesty. Išlo sa nepríjemne a keď sme sa s Janinom na seba pozreli, rozhodnutie bolo jasné. Sadli sme na najbližší vlhký a studený peň stromu a obuli si mačiatka. Dobehli sme tatina a pokračovali sme v ceste.
Janík sa (trochu so strachom) nevedel dočkať úsekov, ktoré idú stupačkami bokom skaly niekoľko metrov nad riekou. Teplota vzduchu sa šplahala na toto ročné obdobie vysoko, vyzliekla som si preto tenkú zimnú bundu a nechala si na sebe len môj narodeninový darček – hybridnú Columbiu, ktorá ma hriala viac než dosť. Nákrčník a čiapku som si ale pre istotu nechala.
Prišli očakávané stupačky ponad vodu. Drobec sa poctivo držal oceľového lana a opatrne kládol jednu nohu pred druhú. Ostne mačiek sa nám obom škreli o kov stupačiek. Ani jedna z nich nebola pokrytá snehom či ľadom. Fakt bolo teplo.
Pokračovali sme ďalej, chvíľu blatom, chvíľu snehom. Prešli sme zopár ďalších zaistených úsekov, most ponad Hornád aj Tobogan a cez večný dážď sme sa blížili k druhému mostu ponad rieku. Na miesto, kde sme plánovali odbočiť z prielomu a absolvovať roklinu Kláštorisko. Pamätala som si ju ako krásnu a divokú tiesňavu, no množstvo vody v nej ma v tento deň mierne zaskočilo. Ale – to je už iný príbeh.
