V polovici marca, keď tu v Bratislave už nebolo ani chýru ani slychu o tom, že je ešte stále podľa kalendára zima, sme sa vybrali navštíviť môjho dlhoročného kamaráta Rasťa. Pôvodne som si myslela, že dáme nejakú turistiku priamo v Planneralm, ale Rasťo ma rýchlo vyviedol z omylu kvôli vetru a navrhol výlet na Dachstein.
V sobotu ráno sme sa zobudili do jasného mrazivého dňa. V izbe bolo príjemne tepľúčko, takže z postele sa ani mne ani Janinovi nechcelo vyliezať. Nakoniec sme sa nejako prekonali a po rýchlej návšteve kúpeľne sme už sedeli na raňajkách. Bolo príjemné počuť tu slovenčinu. Hoci lyžiarske stredisko je malé a známe skôr miestnym ľuďom, o rodnú reč nebola núdza. Okrem Rasťa má hotel aj slovenskú manažérku.
Najedli sme sa, vrátili do izby a čakali sme na odvoz. Rasťovi s Archiem to trvalo trochu dlhšie, ale keď som otvorila dvere izby, hľadeli na mňa dve šťastné očká plné nedočkavosti (patrili samozrejme Archiemu).
Sadli sme do auta a zamierili horskou cestou dolu do údolia. V zimnom období sú tu povinné snehové reťaze a cestu často uzatvárajú buď kvôli kalamite alebo kvôli odstreľovaniu lavín. V marci však už bola suchá a sneh bol len okolo nej. S pár prestávkami na „potrebujem vzduch“ (v preklade Rasťova jazda brzda-plyn nerobila dobre detskému žalúdku na zadnom sedadle) nám to do Ramsau a odtiaľ k spodnej stanici lanovky trvalo asi dve hodiny.
Po kúpe obojsmerných lístkov sme museli približne dvadsať minút čakať na odchod kabínky smerom hore. Ako sme tak tesne pred odjazdom stáli v rade, všimli sme si, že pre psov je povinnosť mať v lanovke náhubok. Archie žiaden nemal. Chvíľa rozmýšľania, chvíľa napätia a dostavila sa Rasťova kreativita. Pokúsil sa Archiemu vyrobiť provizórny náhubok z nákrčníka. Pes pre túto alternatívu veľké pochopenie nemal a patrične to dával najavo. Nakoniec nás pracovníci lanovky dnu vpustili aj bez náhubku.
Ak sme v Planneralm mali pocit, že sme sa zobudili do mrazivého rána, po vystúpení z lanovky nás vo výške 2687 m vietor presvedčil o tom, že skutočný mráz zažijeme až tu.
Pomotali sme sa na terase pri budove lanovky a zamierili sme na stairway to nothingness – schody vedúce nikam. Výhľad z tejto malej plošinky je dychberúci. Za jasného a dobrého počasia vidieť až do Slovinska a na vrchol Triglavu.
Po výhľadoch sme tunelom vstúpili do ľadovcového kráľovstva – malebnej jaskyne plnej rôznych ľadových sôch a výtvorov, ktoré sú ozvláštnené farebnými svetlami. Aj keď je to samý ľad a všade sa šmýka, aspoň tu nefúka vietor.
Viac šmýkaním ako chôdzou sme sa vrátili nazad, aby sme sa v miestnej reštaurácii zohriali a naobedovali. Chvíľu sme postávali pri vchode a hľadali miesto na sedenie, pretože tu bolo plno. Krásne počasie, víkend, všetci mali rovnaký nápad ako my.
Posilnení teplým jedlom sme si pred odchodom dolu nenechali ujsť ani Skywalk. Takmer na poslednú chvíľu som si spomenula, že niekde tu hore má byť automat, v ktorom musíme označiť náš lanovkový lístok, aby sme mali použitie príjazdovej cesty k parkovisku zdarma (je na poschodí pri reštaurácii – pri stene vľavo pri nástupišti na lanovku).