Roklina Suchá Belá je jednou z najfrekventovanejších tiesňav Slovenského raja a uprostred hlavnej turistickej sezóny nie je nič výnimočné, keď v nej strávite desiatky minút v „zápche“ čakaním, kým sa dostanete cez rebríkové časti. Aby sme sa tomu vyhli, rozhodli sme sa s Jankom a našimi kamarátmi z Čiech absolvovať túru počas veľkej noci.
Bol začiatok apríla a že to bude výzva sme vedeli po prvých metroch od vstúpenia na turistický chodník.
Okrem napadaného dreva, ihličia a lístia sme sa pasovali najmä s úplne zľadovatelým povrchom, ktorý bol len kde tu prerušený prasklinou. Tú si v ľade vytvoril potok pretekajúci cez roklinu.
Rebríky, ktoré by nám inak pomohli prekonať mokré úseky, nám teraz pomáhali poraziť ľad a posunúť sa ďalej.
Terén nie je úplne na mačky alebo nesmeky, stačí dávať väčší pozor, kam kladieme nohy a ísť pomalším krokom.
Misové vodopády prechádzame bez väčších problémov. Oceľové rebríky a stúpačky sú bez ľadu, nešmýkajú sa, sú len nepríjemne studené.
Pokračujeme ďalej, niekde je ľadu viac, niekde je ho menej. Chvíľami sa cítime ako na konci jesene. Dokonca stretávame aj prvých turistov.
Pod Okienkovým vodopádom si mädlíme ruky, že aj tu sa rebríky dajú prejsť bez problémov a nič nie je zľadovatelé. Janko ide prvý a zhora na nás kričí, že to ešte bude zábava.
Ako vidieť, „okienko“ je úplne podľa ľadom. Šmýka sa a prechod touto maličkou, v inom ročnom období bezpečnou časťou sa stáva skúškou odvahy. Vrátiť sa nemôžeme. Všetci sa držíme oboma rukami reťaze, opatrne kladieme jednu nohu pred druhú a vyťahujeme sa hore.
Popri skale sa posúvame k najbližšiemu drevenému rebríku a dostávame sa do relatívneho bezpečia. Drevo je totiž mokré a šmýka sa na ňom len o niečo menej ako na ľade.
Korytový vodopád je vo svojom bielom šate nádherný. Stojíme, fotíme, vychutnávame a pomaly sa posúvame ďalej.
Oproti predchádzajúcim úsekom sú Kaskády celkom dobre schodné a ľadu je tu pomenej. Čo príroda ubrala na pevnom skupenstve vody nám vynahradila napadaným drevom.
V Tiesnine zisťujeme, že Okienkový vodopád nebol na tom zas tak zle. Rebríky sú po celej svojej dĺžke pokryté vrstvou ľadu, aspoň trochu odhalené sú iba asi tri drevené stupne na začiatku úseku. Držíme sa skál, pomáhame si napadaným drevom a – stretávame tu opusteného turistu v teniskách. Zasekol sa, bojí sa pokračovať ďalej a jeho spoločníci ho na tomto mieste nechali, aby si nejako poradil. Napriek tomu, že máme sami trochu problémy neprekonať tento úsek šmykom po zadku, pánovi pomáhame a ďalej pokračuje s nami.
Posledný vodopád. Reťaz ukotvenú do skaly viac ako vítame a rukami sa po nej vyťahujeme, aby sa nám nešmýkalo. Nad touto časťou už nás čaká len vlhká lesná pôda, stromy, lístie a ihličie.