Hoci taliansky názov Lago di Neves napovedá, že ide o jazero, nie je tomu tak. Lago di Neves alebo nemecky Nevesstausee je umelo vytvorená vodná nádrž, ktorá vznikla v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Nachádza sa vo výške 1900 m v malej doline Val Selva dei Molini, bočnom údolí hlavných dolín Ahrntal a Taures. Z dedinky Lappago di Sopra k nemu vedie strmá spoplatnená horská cesta (sklon má miestami 22 %), ktorá je v zime kvôli lavínovému nebezpečenstvu uzatvorená.
Vzhľadom na to, že sa mi vopred nepodarilo na internete nájsť podrobnejšie informácie k tomu, ako spoplatnená cesta funguje, ideme sem takpovediac naslepo. Za Campo Tures odbočujem doprava na Lappago a pokračujem kľukatou asfaltkou čoraz vyššie a vyššie. Niekoľko kilometrov je cesta relatívne pohodlná a dostatočne široká, situácia sa mení medzi obcami Lappago a Lappago di Sopra, kde sa asfaltka zužuje. Nad Lappago di Sopra „končí každá sranda“. Cesta je nielen úzka, ale je na nej viacero zákrut v uhle asi 180 °.
Necelý kilometer nad poslednými domami nás víta mýtna brána. Hľadíme na starší mýtny domček, no ten je prázdny. Pri rampe si čítam „návod na použitie“, stláčam gombík, ktorý mi má vydať lístok, a keď sa závora otvorí, pokračujeme hore. Prejdeme len pár desiatok metrov a zastavuje nás červená na semafore. V duchu sa prenášam do jesene 2021 a výletu cez Grossglockner Hochalpenstrasse, Felbertauern strasse a Malta Hochalmstrasse, kde pri poslednej bola premávka riadená semaformi. V každom smere sa na striedačku čakalo asi dvadsať minút, aby sme mohli prejsť kľukatou a uzučkou cestou hore k nádrži Hauptspeicher Kӧlnbrein.
Naskakuje zelená a ja rozhýbavam našu ítridsiatku. Pomaličky, na dvojočke, idem meter za metrom, zákrutu za zákrutou a pri pohľade na zvodidlá na ľavej strane a skaly na pravej strane, ktoré príliš tesne lemujú naše auto, si hovorím, že tu by som v protismere vozidlo stretnúť nechcela. Ani motorku.
Za pár minút sme hore. Hneď pri priehradnom múre vidím jedno voľné parkovacie miesto, ale hovorím si, že to skúsim ďalej a keď, tak sa vrátime. Je poludnie, krásne počasie a turistov je pri vodnej nádrži a v jej okolí ako húb po daždi. Autá sú odparkované všade, kde sa len trošku dá. Nejaké miesta vidím nad vodnou hladinou, ale pri bližšom skúmaní si poviem, že nemienim testovať svoje parkovacie. Nakoniec zastavujem vpravo od nádrže, mierne vo svahu a čakám, či ma autá za mnou budú vedieť bez problémov obísť. Darí sa im, a tak auto nechávam na mieste, len Janina prosím, aby vystúpil mojou stranou, lebo do kopca si svoje dvere nebude vedieť otvoriť.
Nemôžem povedať, že by ma nádrž sama o sebe extra uchvátila. Ale ona vo väčšine prípadov ani nebýva cieľovou destináciou. Naopak, je štartovacím bodom na množstvo túr do okolitých hôr. Najznámejšou trasou je Neveser Hohenweg / Alta Via di Neves, ktorá začína na severnom konci vodnej plochy. Kúsok nad chatou Untermauernalm (1860 m) sa odbočuje doprava do lesa a stúpa sa po ceste č. 24 do sedla Nevesjoch (2407 m), prípadne na prestávku ku chate Chemnitzerhϋtte (2420 m). Zo sedla vysokohorská turistická trasa pokračuje vľavo a je značená číslom 1 a tiež svojím názvom. Tiahne sa na sever pod Südlicher Mӧselernock (3066 m) a ďalej popod Muttenock (3072 m), odkiaľ sa dá vrátiť dole k jazeru po trase č. 24A.Kto sa nechce vrátiť k jazeru približne v strede horskej cesty, musí sa stále držať trasy č. 1 až k chate Eisbrugjoch (2584 m). Návrat k vodnej nádrži odtiaľto vedie po ceste č. 26. Takto popísaná túra trvá bez zastávok na chate približne 9 hodín, podľa tempa turistov.
Nevydávame sa na žiadnu chatu nad jazerom. Ostávame pri vode, užívame si slniečko a výhľady a Janino skúma rôzne kamene, ktoré nachádza v prítokoch vodnej nádrže. S nadšením mi ukazuje tie, v ktorých sú zreteľné žily inej horniny a tiež farebné kryštalizujúce „šutre“.
Smutne hľadím na Gamslahnernock (2869 m) a Sϋdlicher Mӧselernock a v duchu preklínam zdravotné komplikácie, ktoré ma donútili taliansku dovolenku absolvovať v oddychovom režime. Utešujem sa tým, že Neveser Hohenweg tu bude aj budúce leto a približne o druhej velím Janinovi na odchod. Vraciame sa k priehradnému múru a hľadám niečo s nápisom „kassa“. Informácie o tom, ako platiť, mám na lístku len v taliančine a nemčine a internetové pripojenie nemám žiadne, takže si ich neviem preložiť. Nakoniec sa pýtam dvoch starších pánov, ktorí ma nasmerujú k priehradnému múru. Mal by pri ňom byť automat. Ak nefunguje, môžem platiť i dole pri výjazde z tejto horskej cesty.
Pri malom kiosku odstavujem auto bokom, aby mohli prejsť tí, ktorí chcú za cestu a parkovanie platiť v automate až dole pri mýtnej bráne. Strkám parkovací lístok do príslušného otvoru, automat mi vyhodí sumu za odparkované hodiny a po zaplatení mi lístok vráti s ďalším čiarovým kódom na jeho zadnej strane. Na semafore svieti zelená, a tak sme o pár minút dole. Pri rampe vkladám lístok do malého prístroja, ktorý načíta čiarové kódy a púšťa ma preč. Vraciame sa priamou čiarou na hotel, kde strávime zvyšok slnečného popoludnia v príjemných teplotách výšky 1600 m.