Ak máte radi turisticky menej frekventované miesta, kde sa netlačíte hlava na hlave čakaním na výstup po rebríku ako v tiesňavách Slovenského raja uprostred hlavnej turistickej sezóny, potom je menej známa Čertova roklina, nachádzajúca sa v národnom parku Muránska planina, pre vás to pravé miesto na oddych.
My sa k nej vyberáme zo Salaša Zbojská. Najskôr stúpame do kopca k vyhliadkovej veži a potom sa pripájame na náučný chodník Janka Bojmíra, ktorý nás vedie do lesa.
Čo sme zo salaša nastúpali, to si v lese naklesáme. Cestička je užšia, ale dobre prešliapaná a zreteľná. V spodnej časti sa dostávame do úseku, z ktorého je očividné, že turistov tadiaľto veľa nechodí – drevené lávky a prechody cez potôčiky sú v horšom technickom stave a trasa miestami vedie priamo cez bujnú a vysokú vegetáciu.
Tento dobrodružný úsek po chvíli končí a my vychádzame na zvážnicu vedúcu popri potoku. Pomaly sa blížime ku hlavnej ceste z Tisovca do Brezna a premýšľame, kadiaľ pokračovať. Po minútke váhania smerujeme do tunela popod asfaltku a pokračujeme popri potoku.
Za železnicou sa chodník stáča prudko do ľava, chvíľu vedie ponad potok a potom sa k nemu vracia, aby nás zaviedol do úzkeho prechodu pomedzi skalné bralá.
Márne by ste tu hľadali stúpačky, kramle, reťaze a iné technické pomôcky známe zo Slovenského raja. Roklina je sprístupnená prírode blízkou formou bez väčších zásahov do okolia. A to sa nám páči.
Chvíľami ideme priamo korytom potoka a hľadáme najplytšie miesta či kúsky s väčšími skalkami, aby sme sa nenamočili. Inde sa štveráme cez popadané konáre a kmene stromov. Na niektorých miestach sú drevené rebríky, po ktorých sa dá bezpečne prejsť ďalej.
Janíkovi sa táto divočina veľmi páči, preto je sklamaný, keď sme po ani nie pol hodine na konci a odbočujeme do prava do lesa. Stúpanie je prudké a nudné. Aj keď vychádzame na čistinky a lúky, už to nie je veľká zábava.
Približne po dvoch hodinách sa vraciame nazad na salaš a k autu.
