Steindwandklamm a Myrafalls

Keď mal Janino päť (2018), povedala som si, že je dosť veľký na to, aby sme sa mohli vrátiť k našim jednodňovým výletom do rakúskych Álp. Prvou skúškou toho, či to naozaj zvládneme, boli roklina Steinwandklamm a vodopády Myrafalls kúsok od nej. 

Z diaľnice definitívne schádzame pri značke Myrafalle a pokračujeme po okresnej ceste až do Muggendorfu. Neodbočujeme však k vodopádom, ale pokračujeme ďalej a pri hostinci Karnerwirt odbočujeme z hlavnej cesty doprava. O niekoľko kilometrov parkujeme pred hostincom Jagasitz a širokou štrkovou cestou zostupujeme ku vchodu do rokliny. V mýtnom domčeku platíme vstupné, vyberáme si kombinovaný lístok do rokliny aj na Myrafalle.

Prechádzame kde-tu po drevených lávkach a mostíkoch, kde-tu kamennou cestičkou prvou časťou rokliny. Je užšia ako Myrafalle, ale je rovnako dobre udržiavaná.

Keď po pár minútach prejdeme najužšou časťou Steinwandklamm, dostávame sa ku križovatke turistických trás. Modrá vedie ďalej popri potoku, červená odbočuje ku skalným bralám a na Rudolf Decker Steig. Víta nás varovný nápis, že cesta je vhodná len pre skúsených horolezcov. Keďže sme ju však ako nehorolezci absolvovali pred pár rokmi, a navyše plánujeme Janina zobrať do Slovenského raja, volíme červenú.

Odkláňame sa od potoka a stúpame suťovým terénom, vylepšeným drevenými brvnami, ktoré majú slúžiť ako schody, k prvým rebríkom. Turistov je v rokline zatiaľ málo a tí, ktorých sme stretli s deťmi, sa vydali modrou značkou. Zastavíme sa pod rebríkmi a pýtame sa Janíka, ktorý chce zdolať. Ten 13-metrový je strmší a končí v skalnej diere, preto volí menej strmý a kratší 9-metrový. Idem prvá, aby som mu hore mohla pomôcť. Zospodu ho istí manžel.

Bez problémov vylezie a celý šťastný a vzrušený hľadí, čo bude ďalej. Nasleduje pár ďalších kratších rebríkov a prechod skalnými dierami Wildschützenhöhlen. Sme na konci steigu.

Pokračujeme príjemným lesným terénom až k miestu, kde sa k červenej značke pripája modrá a po drevených schodíkoch stúpame k jaskyni Turkenloch. Po vyjdení z malej jaskyne sa skalnatým terénom dostávame na vrchol rokliny a volíme oddych.

Lesnou cestou sa vraciame k autu a späť k Muggendorfu. Pri pohľade na autá odparkované popri prístupovej ceste začínam ľutovať svoje rozhodnutie ísť najskôr do Steinwandklamm. Vyložím chlapcov a hľadám voľné miesto na parkovanie. Našťastie pár skupiniek odchádza, a tak to rýchlo pichnem na vrchné parkovisko. Je síce ďalej od vstupu k vodopádom, ale trocha chôdze ešte nikoho nezabilo.

Keďže máme kombinované lístky, mierime rovno k turniketu. Je sobota, počasie je krásne a chodník je preplnený turistami nielen zo Slovenska, ale aj Maďarska či Česka. Kým sa vytešujem s foťákom a statívom, moji chlapi miera hore. Stretávame sa až na ihrisku hostinca Karnerwirt, kde si dávame dlhšiu pauzu. Po nej prichádza otázka, či sa vrátime rovnakou cestou, alebo budeme pokračovať k Haussteinu. Najmenší člen našej výpravy prekvapivo velí Hausstein, a tak stúpame lesom na čistinku, z ktorej vedie 10-minútové prudšie stúpanie skalnatým a štrkovým terénom na vrchol skaly.

Výhľad na Schneeberg je krásny, no nie tak ako od hostinca Jagasitz. Zostupujeme nazad na čistinku a prechádzame na ďalšiu lesnú cestu, ktorá by nás mala doviesť späť k vodopádom. Po chvíli však na menšom rúbanisku strácame značku a smer. Nakoniec odbáčame doľava na širšiu, traktormi vyjazdenú cestu a po chvíli sme nazad na značenom turistickom chodníku.

Túru končíme zhruba po šiestich hodinách na veľkom detskom ihrisku pri rybníku. Je teplo, a tak Janina vyzliekam a nechám ho čľapkať sa vo vode. Skúška zvládnutá – môžeme robiť plány na ďalšie výlety a dovolenku v Slovenskom raji.