Kým som nemala dieťa, o pohodlnej skratke na Schneeberg, kedy od stanice v mestečku Puchberg am Schneeberg stačí vystúpať na Klosterwappen čoby najvyšší vrchol Schneebergu len cca 270 výškových metrov, som nemala ani tušenia. Lístky na vlak smerom hore aj dole sme si rezervovali cez web deň vopred. A dobre sme urobili. Na mieste by sme zrejme mali smolu a aj ten deň vopred nebolo jednoduché nájsť vhodné spojenia. Keďže sme mali problém s platbou kreditkou cez webové rozhranie, lístky nám rezervovala ochotná pani cez telefón – jedinou nevýhodou bolo, že sme museli prísť minimálne 30 minút pred odchodom vlaku, inak by rezervácia zanikla. Našťastie hneď vedľa stanice je jazierko s veľkým detským ihriskom, kde sme si skrátili čas čakania.
Z Hochschneebergu na Klosterwappen
Presvedčiť decká, že turistika je zaujímavejšia ako drevená atrapa lokomotívy, hojdačky a ďalšie detské atrakcie bol výkon hodný zlatej olympijskej medaily. Na šťastie podarilo sa a tak po tom, čo sme sa posilnili v reštaurácii historickej budovy železničnej stanice teplým jedlom, vyrazili sme po širokej štrkovej ceste smer opačná strana Schneebergu. Na celý okruh sme mali niečo cez 4 hodiny, optimisticky sme preto Janinovi a Katke sľúbili, že po turistike sa až do odchodu vlaku môžu na ihrisku ešte pohrať.
Za zákrutou sa nám naskytol nádherný výhľad na Klosterwappen a celý hrebeň aj s chatou Fischerhutte.
Minuli sme chatu pod Waxrieglom a pokračovali sme ďalej. Krpci sa chvíľu prebavili hádzaním kamienkov do snehového poľa v menšom prepadlisku a začala kríza. „Bolia ma nožičky až-až potiaľto maminka.“ Zveril sa mi Janík, ukazujúc pri tom na svoj krk. Dostali sme sa ku križovatke turistických trás. Žltá vedie ľavou stranou planiny priamo na vrchol, zelená ide k vrcholu okľukou pravou stranou najskôr na Fischerhutte a potom po hrebeni.
S Luckou sme sa zhodli, že bude lepšie ísť priamo na Klosterwappen, aby sme to stihli v prípade potreby otočiť na 17.45 h na vlak. Pár metrov za križovatkou nás dobehla pani s dcérkou, ktorú sme spoznali v reštaurácii. Dievčatá sa hneď dali do reči a môj Janík sa urazil, lebo veď on chcel mať vo svoj narodeninový deň Katušku celý deň iba pre seba. Kríza začala vrcholiť, nikomu sa nechcelo pokračovať, no zachránila to pani Beáta dohodou, že na Fischerhutte si všetci dáme zmrzlinu. Žiarlivosťou poháňaný 5-ročný chalanisko nasadil tempo, pri ktorom som mala problém udržať krok, a aj zabudol, že ho nohy boleli až po krk. Baby nechal ďaleko za sebou.
Keď sme sa dostali k záverečnému stúpaniu, celkom som si gratulovala k rozhodnutiu ísť touto cestou hore. Štrk, skaly, kamene. Ale hlavne pomerne prudké stúpanie. Také, pri ktorom si vaše kolená povedia, že toto by cestou dole absolvovať nechceli. Krpec sa dal na štyri a zliezol to priam ukážkovo. Zapózoval na fotku pre tatíka a už nás dobehli všetky štyri baby. Nelku vzal konečne na milosť a po krátkej prestávke sa všetci traja vydali spolu s nami maminami po hrebeni ku chate. Na zmrzlinu.
Pred Fischerhutte sme boli za pár minút. Vošli sme dnu a nastal okamih pravdy. Majú vôbec zmrzlinu? Mali. Domácu, banánovú.
Z Fischerhutte späť
Zostup z chaty nazad na planinu bol vcelku príjemný a rýchly. Opäť síce štrk, ktorý sa pod nepozornou nohou dieťaťa sem-tam zviezol spolu s ním, ale nič dramatické. Najväčšou zábavou sa stalo hladkanie kráv, ktoré si mysleli, že to im len muchy pristáli v kožuchu a začali sa oháňať chvostom. Čas pokročil, odchod vlaku sa nezadržateľne blížil, a tak sme zvieracie hry museli prerušiť. Pokračujúc k chate pod Waxrieglom som opäť počúvala, ako Janina bolia nožičky, už nie len po krk, už priam po končeky vlasov. Nedivila som sa mu. Mal za sebou celkom slušnú túru a minimálne 20 minút kráčania nás ešte čakalo.
Kúsok od chaty sa objavil traktor s vlečkou. Pár metrov pred nami sa otočil nazad a naložil dvoch turistov. Kočky boli vpredu, ja s Janíkom z našej skupiny posledná. Traktoru som veľkú pozornosť nevenovala, preto ma poriadne prekvapilo, že môj malý unavený a zničený chlapček sa k nemu rozbehol ako neriadená strela. Keď som videla, že Lucka s Beátou a babami nastúpili, veru som si pobehla tiež. Posledných 20 minút chôdze sme si ušetrili a všetky tri decká mali zážitok na dlhú dobu. Na vlečke od vzrušenia hádam ani nedýchali.
Traktor nás vysadil pri ihrisku asi pol hodinku pred odchodom vlaku. Sľub sme mohli splniť – Janino, Katuška aj Nelka sa ešte mohli pohrať. V Puchbergu som nechala krpca, aby si za odmenu vybral niečo v obchode so suvenírmi. Že pero nebude najšťastnejšou voľbou som v aute pochopila veľmi rýchlo. Ešte sme neboli ani na diaľnici a už po sebe obaja veselo kreslili.
