Trasa
Tatranská Lomnica lanovka – Skalnaté pleso – Veľká Svišťovka – Chata pri Zelenom plese – Kopské sedlo – Zadné Meďodoly – Javorová dolina – Tatranská Javorina
Keď stojíme v rade na lístky na Skalnaté pleso, nikoho z nás ani vo sne nenapadne, že večer skončíme v Tatranskej Javorine a budeme volať môjmu Jankovi, aby sadol v Novej Lesnej do auta a prišiel po nás. Chceme sme sa prejsť len k Veľkej Svišťovke, zliezť ku Zelenému plesu a od neho sa niektorým z chodníkov vrátiť nazad k hlavnej ceste cez Vysoké Tatry. A odtiaľ nejako späť do Novej Lesnej, kde sme ubytovaní.
Na Skalnatom plese sa príliš nezdržiavame, chvíľu sa pokocháme prírodou a potom sa okolo observatória šplháme skalami po červenej turistickej značke. Úvodný výšľap nad Skalnatú dolinu je prudký a my sme po túrach predošlých dní už trochu unavení.
Vlečieme sa z nohy na nohu a tešíme sa na pokračovanie po vrstevnici. Tou sa plahočíme popod Huncovský štít ku Huncovskej kotline, aby sme od nej opäť výškové metre naberali v ostrejšom sklone. Občas sa váľame v tráve, občas fučíme od námahy, nakoniec sa však všetci štyria dostávame do prvého cieľa tohto dňa – na Veľkú Svišťovku (2038 m). Je koniec leta, prázdniny ešte neskončili, takže turistov je tu požehnane.
Pokocháme sa výhľadmi na Belianske Tatry, pofotíme čo sa dá a zahajujeme zostup. Pohľad na husté vrstevnice v mape je rovnako pochmúrny ako realita.
Chodník sa síce kľukatí v množstve zákrut, ale klesanie je aj tak zaberák na kolená. V strede sa navyše dostávame do úzkej roklinky, ktorou musíme prejsť po takmer hladkej skale. Istená je reťazami a nie je to nič, čo by sa nedalo v pohode zvládnuť, ale za seba musím povedať, že radšej by som tadiaľto šla smerom hore než dole.
Chata pri Zelenom plese je na prasknutie plná. Obed do seba hádžeme viac menej na stojáka a rozmýšľame, čo ďalej. A kadiaľ ďalej.
A práve tu prichádza šialený nápad – už ani neviem od koho. Poďme do Kopského sedla a do Tatranskej Javoriny. Neriešime, ako sa dostaneme nazad, všetci vidinu peknej prechádzky popod hrebeň Belianok chytíme ako pes údené a pokračujeme červenou okolo Bielych plies do Kopského sedla (1750 m). Ždiarska vidla (2142 m), Havran (2152 m) aj Nový (1999 m) sú nádherne osvetlené popoludňajším slnkom. Oblačnosť, ktorá sa nás snažila na Skalnatom plese odradiť od trávenia dňa medzi horskými štítmi, sa roztrhala.
Nad nami vidieť Široké sedlo (1826 m) na vrchu Monkovej doliny. Keby sme mohli touto dolinou zbehnúť dole, ušetrili by sme si kilometre a zachádzku, aj túra by skončila skôr. No v čase, kedy túto túru absolvujeme (august 2008) je Monkova dolina priechodná len v smere od Ždiaru do Širokého sedla.
Mohli by sme sa otočiť a vrátiť, ale – to by pre nás nebola výzva. Napájame sa preto na modrý turistický chodník vedúci Zadnými Meďodolmi a držíme sa pôvodného šialeného nápadu.
Táto časť Vysokých Tatier nie je tak frekventovaná ako hlavné trasy, Meďodolmi zostupujeme len my štyria. Úbočia hlavného hrebeňa Belianskych Tatier vyzerajú zdola rovnako úchvatne ako zhora, len nám predvádzajú trošku iné divadlo – kráčame popod rôzne skalné vežičky a kopy a nevychádzame z údivu.
Pod Muráňom sa dostávame na spojnicu so zelenou. Tá mieri Javorovou dolinou do sedla Sedielka (2376 m), dole na Téryho chatu a cez Malú Studenú dolinu až na Hrebienok (1263 m). Hľadiac na pomedzi stromy presvitajúce vrcholky veží okolo sedla sa otáčame nazad čelom k Tatranskej Javorine a pokračujeme po modrej. Odtiaľto už to nie je ďaleko.
Začína zapadať slnko. Jeho lúče osvetľujú skaly nad nami a sfarbujú ich do žlta a oranžova. Míňame Koňa (1356 m) a dostávame sa na asfaltovú cestu. Po celom dni sú naše nohy unavené a tvrdý asfaltový povrch je pre ne povestným posledným klincom do rakvy. Konečne chytám signál a volám Jankovi, že ho budeme čakať na autobusovej zastávke na konci Tatranskej Javoriny. S miernym frflaním sa vydáva po nás.
