Trasa
Starý Smokovec – Hrebienok – Sliezsky dom – Poľský hrebeň – sedlo Prielom – Zbojnícka chata – Hrebienok – Starý Smokovec
Starý Smokovec – Sliezsky dom
Vediac, že náš čaká náročný deň, volíme pre výstup k Sliezskemu domu jednoduchšiu trasu – lanovkou na Hrebienok a odtiaľ popod Slavkovský štít po červenej až k tomuto horskému hotelu. Je deväť ráno, keď posilnení kofolou vyrážame. Takto na začiatku septembra a v pracovnom týždni už nestretávame priveľa turistov – začal školský rok a ľudia sa vrátili do práce.
Počasie je ukážkové. Azúrovo modrá obloha je takmer bez mráčika, naše veľhory nehalí nijaká hmla, a tak si od druhej polovice trasy užívame výhľad na Gerlachovský štít (2654,4 m). Ako sa blížime k našej prvej zastávke, blíži sa aj čas obeda. Najbližšia možnosť znovu si dať teplé jedlo bude až na Zbojníckej chate, preto ostávame v jedálni Sliezskeho domu dlhšie a posilňujeme sa výdatným jedlom.
Sliezsky dom – Zbojnícka chata
Že sme si nedali len niečo ľahšie a že sme výdatné jedlo nenechali až na Zbojníčku, od ktorej už budeme iba zostupovať, ľutujeme po prvých výškových metroch. Popri Velickom vodopáde sa vlečieme z nohy na nohu a podchvíľou si vymieňame veľavravné pohľady „no bolo nám to treba?“
Nad Velickým vodopádom sa stúpanie zmierňuje a my si okrem nenáročného úseku užívame aj svište. Ešte je teplo, ešte sa neukladajú na zimný spánok, hoci nepochybujem o tom, že posledné slnečné dni využívajú najmä na zväčšenie svojich tukových zásob.
Ako postupujeme cez Kvetnicu k Dlhému plesu (1939 m), stretávame v opačnom smere čoraz viac turistov. Pri Dlhom plese nás čakajú prvé prestoje v podobe čakania pod reťazami vedúcimi do sedla Poľský hrebeň (2199,6 m). Osobne po rebríkoch a reťaziach radšej stúpam hore, než by som nimi zliezala dole, čo bol aj dôvod, prečo sme trasu naplánovali práve v tomto smere.
Od Poľského hrebeňa a cestou k sedlu Prielom cez Zamrznutý kotol sa nám aj napriek miernej oblačnosti naskytajú krásne výhľady na Hrubú vežu (2086 m), hrebeň Velického štítu, Pusté veže (1942,1 m), Mlynára (2169,8 m), Bielovodskú vežu (1830,3 m) a niekde v diaľke hrebeň Woloszyna v poľskej časti Tatier.
Po pár minútovom prudšom zostupe sa v Zamrznutom kotli napájame na modrú turistickú značku vedúcu z Bielovodskej doliny. Okrem suti a kameňov míňame aj snehové pole, za ktorým nás čaká stúpanie do sedla Prielom. V protismere stretávame čoraz viac turistov a ak sme si naivne mysleli, že všetci už sú po dovolenkách a nazad v práci, mýlili sme sa. Oni sa len všetci vybrali touto trasou v opačnom smere.
Aj napriek plnému turistickému chodníku sa v sedle Prielom nezdržiavame. Je tu viac možností, ako sa dostať hore, a tak si každý volí svoju vlastnú cestu. Niekto ide po chodníku istenom reťazami, niekto skalnatým terénom ponad reťaze, ja volím stúpačky. Svoje rozhodnutie rýchlo ľutujem – rozostupy medzi nimi sú nepríjemne veľké.
V sedle si vychutnávame výhľady na Vysokú (2547 m), Rysy (2503 m) a vrcholky hrebeňov poľských Tatier. Na východnej strane vidíme napríklad Ľadový štít (2627 m), Prostredný hrebeň oddeľujúci Veľkú a Malú Studenú dolinu a pri troche snahy sa dá zazrieť aj Lomnický štít (2634 m).
Pohľad dole nás nijako neteší. Zo sedla až do konca túry už budeme len klesať – avšak po Zbojníčku v nepríjemnom suťovitom teréne. Podchvíľou sa vyhýbame padajúcim kameňom, zostupujeme preto nanajvýš opatrne.
Približne po hodine sa dostávame na takmer rovný kamenný chodník vedúci popri potoku. A tu zažívame aj zatiaľ najkrajšie stretnutie s tatranskou prírodou. Po chodníku sa prechádza kamzík. Najskôr si myslíme, že sem zablúdil omylom a nevie sa pomedzi ľudí „vymotať“.
Nedá mi a pohľadom zablúdim na druhú stranu potoka. V tej chvíli je mi jasné, že kamzík z chodníka tak skoro neodíde a že sem rozhodne nezablúdil. V Slavkovskej galérii, za potokom vo svahu pod Slavkovskými vežami, sa prechádza stádo samíc s mláďatami. Chráni ich a odvádza od nich pozornosť. Rešpektujem to a na stádo pasúce a obďaleč nikoho neupozorňujem.
Zbojnícka chata – Starý Smokovec
Vďaka takémuto blízkemu prichádzame na chatu oveľa neskôr ako sme si naplánovali. Naše presvedčenie, že stihneme poslednú lanovku z Hrebienka, sa začína rozplývať. Dávame si čaj, hladnejší z nás aj skorú večeru, a potom sa rezkým krokom vydávame na zostup k Hrebienku. K hornej stanici lanovky by to malo trvať dve hodiny a dvadsať minút. K Starolesnianskej poľane, kde sa modrá značka napája na červenú vedúcu Tatranskou magistrálou, sme o hodinu rýchlejšie ako predpovedali smerovníky. Po pár minútach sme v budove lanovky a s odretými ušami stíhame jej poslednú jazdu dole.
