Zo Spittal an der Drau, kde som prenocovala u kamarátky po návrate z Grossglockner Hochalpenstrasse, vyrážam po deviatej ráno. Cieľ cesty zadávam do navigácie, aby som sa vedela vymotať z mesta. Ďalej mi stačí držať sa smeru Malnitz a Groβglockner. Za Obervellachom ma odbočka k rokline vedie pomedzi rodinné domčeky až takmer na koniec Raufenu. Pod hradom Groppenstein je starý kamenný dom, pri ktorom je parkovisko a ktorý v sezóne slúži ako predajňa suvenírov a vstupeniek do tiesňavy. Teraz, v druhej polovici októbra, je predajňa zatvorená a všade okolo visia nápisy, že do konca mesiaca je vstup do Groppensteinschlucht zdarma.
Za predajňou ostávam v miernom pomykove – kde je vstup do rokliny? Vrátim sa k domčeku a hľadím do mapy. Dobre, takže cez most nie. Musím ísť rovno. Prejdem pár metrov a vidím turistické značky aj veľkú mapu okruhu roklinou a späť okolo hradu. Pre istotu si ju fotím, aby som vedela, kadiaľ sa vrátiť. Možností je totiž viac a netuším, ako bude trasa nad roklinou značená.
Prejdem kúsok lesnou cestou popri potoku, keď ma uvíta zvláštna kovová plastika, z ktorej tečie voda. O pár metrov ďalej ostávam stáť s otvorenými ústami – tak toto je miesto, ktoré som pred odchodom z Bratislavy videla na množstve fotiek a kvôli ktorému to v nedeľnom programe vyhrala práve táto roklina. Neveľmi vysoký vodopád Raufenfall s neuveriteľnými skalnými bazénikmi pod ním. Most ponad potok je pomerne úzky, dvaja ľudia vedľa seba by určite neprešli. V duchu si gratulujem, že je október a nie je hlavná turistická sezóna. Tiesňava je totiž prázdna a ja s rozloženým statívom nikomu nezavadziam. Treba však dodať, že Rakúšania mysleli aj na toto. Pred mostom je za dreveným zábradlím malá drevená plošinka, na ktorú sa v pohode dá umiestniť statív s foťákom a kde fotiaci nadšenec nebude nikomu zavadzať.
Po dvadsiatich minútach „bláznenia“ sa s fotoaparátom a stmavujúcim filtrom pokračujem ďalej. Stále som relatívne blízko potoka a je tu množstvo miest, kde sa dá bezpečne zísť k vode. Od môjho vstupu do rokliny ubehlo hádam aj 40 minút a ja si stále užívam samotu. Sedím na veľkej skalnej platni, keď sa pri mne zjavia prví turisti. Pozdravíme sa, oni pokračujú ďalej a ja si ešte chvíľu vychutnávam nádheru okolo. Prvé dažďové kvapky ma z platne vyženú ďalej, no našťastie žiadny vytrvalý dážď sa nekoná. Pokračujem k ďalšiemu vodopádu – Groppensteinfall. Schádzam z lesnej cesty na drevené lávky a schodíky, pretože korytom potoka by postup možný nebol.
Fotím, kochám sa, míňajú ma ďalší turisti. A opäť sa objavujú dažďové kvapky. Pár minút predo mnou je únikový východ z rokliny (oficiálny čas k nemu je približne 40 minút od vstupu). Keďže však pomedzi mraky stále presvitá slniečko a kde-tu osvetľuje aj vodopády v tiesňave, míňam ho a pokračujem ďalej. Ku korytu potoka neschádzam, cesta sa kľukatí popri skalných stenách zväčša na visutých, o skaly pripevnených drevených lávkach a schodoch niekoľko metrov nad ním.
Prechádzku cez Groppensteinschlucht uzatvára Zechnerfall, za ním nasleduje už len nie veľmi zaujímavé stúpanie rúbaniskom k oddychovému miestu, ktoré je príznačne nazvané „Groβer Stein“. Nie sú tu žiadne značky, a tak si len domýšľam, kadiaľ ďalej – poza veľkú skalu to určite nepôjde. Brodím sa potôčikom a prichádzam širokou lesnou cestou ku križovatke turistických trás. Jedna vedie ku hradu Groppenstein a späť k domu, kde som zaparkovala auto, druhá vedie do Lassachu. Samozrejme mierim ku hradu.
Po chvíli vychádzam z lesa a až ku hradnej bráne pokračujem po asfaltke, ktorou občas prejde nejaké auto. Kráčam si vychádzkovým tempom dole ku hradu, míňam „výlez“ z lesa, ktorý vedie od križovatky s únikovou cestou z rokliny, vyhýbam sa kravským lajnám a autám a rozmýšľam, ako dlho mi asi bude trvať cesta do Bratislavy. Kým v rokline bolo vcelku príjemne a zhruba v polovici som si vyzliekla bundu, tu si ju opäť obliekam. Od vrcholkov hôr fúka nepríjemný studený vzduch. Keď k nim zablúdim pohľadom, ani sa nečudujem – evidentne tam sneží.
Pri hrade sa dostávam opäť ku križovatke. Značenie nič moc, riadim sa skôr vlastným orientačným (ne)zmyslom a odbočujem vľavo. Pár minút popri hrade, potom popri starom kostolíku s ešte starším miniatúrnym cintorínom a som nazad v dedine. Značenie absolútne žiadne, našťastie most cez potok mi v pamäti utkvel, a tak pokračujem rovno. Prejdem cez potok a som pri aute. Odkladám statív a fotoaparát, sadám za volant a ako zavriem dvere, spustí sa lejak. Tomu hovorím načasovanie.