Vo Wasserlochklamme som bola prvý raz v lete v roku 2011. Bola to jedna z prvých rakúskych roklín, ktoré som navštívila, a jej 67 metrov vysoký vodopád mi doslova bral dych. Keď sme posledný septembrový týždeň premýšľali, čo s krásnym slnečným víkendom, dlho som neváhala. Táto tiesňava je rozhodne miestom, kam sa oplatí vrátiť.
Keď sa blížime k odbočke na horskú cestu pod Hochkar, nevieme sa rozhodnúť, či tam ideme teraz alebo to necháme na poobedie, keď bude slniečko vyššie a nad horami bude snáď väčšia viditeľnosť. Hochkar som navštívila v predošlých rokoch viackrát, preto rozhodnutie nechávam na chlapov. Mladý zavelí roklinu, a tak pokračujeme ďalej.
Auto nechávame na štrkovom parkovisku pri Wasserlochschenke. Pred siedmymi rokmi sa lístky kupovali až na druhej strane rieky, Rakúšania však medzičasom stihli postaviť nové informačné centrum rovno pri reštaurácii. Kupujeme lístky, kontrolujeme kvalitu miestnych toaliet a presúvame sa k drevenému mostu. „Maminka, a ten most sa bude kývať?“ Nieeeee, prečo by sa mal? No, možno preto, že je zavesený na lanách a nestojí na oporných stĺpoch. Malý detail, ktorý radšej dieťaťu neprezrádzam, aby sme túru neskončili skôr, ako ju začneme.
Za mostom míňame mne známu búdku a turniket a pokračujeme úzkou štrkovou cestou vysoko popri Salze. Chodník je kde tu istený dreveným zábradlím, na ktorom je zvýraznený rok výstavby (asi aby sme vedeli, že zdvihnuté vstupné má svoje opodstatnenie). Prichádza prvé stúpanie a prvé konštatovanie „bolia ma nožičky“. Hladoš zje jednu palacinku s džemom a zjednáva oddych. Keďže chceme ísť ešte na Hochkar, trváme na oddychu až hore. Ešte chvíľu stúpame a dostávame sa do lesa, kde sa miernym klesaním chodník pripája na prvý most ponad potok, ktorý vyhĺbil Wasserlochklamm.
Rozdeľujeme sa. Chlapi letia hore, kým ja sa realizujem s foťákom. Sem-tam sa na drevených lávkach, schodíkoch a mostíkoch stretávame, keď drobec potrebuje oddych od svojho vlastného tempa a ja ich vďaka tomu dobieham.
Najvyšší vodopád nám vďaka slnku vykúzľuje dúhu. Konečne miesto, kde aj to moje neposedné šidlo zastavuje na viac ako dve minúty a túži sa so mnou podeliť o svoje nadšenie z dnešného výletu. Spoločne pokračujeme ďalej. Vyzliekam tričko s dlhým rukávom (mikina a bunda sú už dávno v batohu), míňam posledný vodopád rokliny, kde si rodinka českých turistov doplňuje vodu, a pokračujem hore. Viem, že už nás čaká len pomerne nudné stúpanie úzkym štrkovým chodníkom k Wasserloch – výveru potoka. Dobieham Jankov, ktorí už sedia na lavičke. Mladý muž pýta ďalšiu palacinku, vyzliekam ho z bundy aj mikiny a robíme dlhšiu prestávku, aby mu na slniečku preschlo tričko. Míňa nás niekoľko turistov rôznej národnosti, vrátane rakúskej rodinky s border kóliou Sue. Takmer po pol hodine pokračujeme, hore už vidieť drevenú búdku postavenú nad výverom potoka.
Vyštveráme sa až na vyhliadkovú plošinu, kde si mládež púšťa dron a baví tým najmladšie ročníky. Po chvíli sa vraciame nazad do búdky, dojeme zvyšky zásob a hráme sa so Sue. Rozhodujeme sa, kadiaľ ďalej. Roklina nie je jednosmerná a dole sa dá ísť rovnakou cestou ako hore. Je to síce 900 m po schodoch, ale zdá sa mi to lepšie ako druhý variant, kde tých 900 m musíme prešliapať strmým úzkym chodníkom cez les. Som prehlasovaná. Ide sa zostupovou trasou cez les. Posledné upozornenie, že Janino by možno ľahšie zvládol schody sa nestretáva s úspechom, a tak klesáme nazad k odbočke na zostupovú cestu. Najskôr stúpame úbočím hory do sedla a následne nás čaká hodinové klesanie niekde po hrebeni, niekde popod hrebeň. Odkladám foťák, Janinovi beriem jeho malý ruksak a striedavo ho držíme za ruku raz jeden raz druhý.
Konečne sme dole. Akoby mávnutím čarovného prútika mám z ufňukaného a zúfalého klbka nešťastia spokojné a šťastné dieťa, ktoré je hrdé samo na seba, že taký náročný terén zvládlo. Pýta zo svojho ruksaku foťáčik a fotí si pod vodou odrazy svetla. Späť k Wasserlochschenke prichádzame po pol tretej. Posledná lanovka z Hochkaru odchádza o štvrtej. Obaja chlapi sú unavení, a tak volíme zastávku v reštaurácii a posilňujeme sa výdatným teplým jedlom. Hochkar na nás počká. Späť do Bratislavy volíme „scenic road“ pomedzi Alpy a na diaľnicu sa pripájame až pri Semmeringu. Janino väčšinu cesty samozrejme prespí a v pondelok ráno ma chváli, akú super túru som vybrala, lebo sa mu aj doma po nej dobre spalo.
