Je polovica októbra. Ráno sa budím do krásneho slnečného dňa. Predpoveď sľubuje jasnú oblohu až do večera a teploty sa majú pohybovať nad 15 °C. S Tomášom sa stretávam na raňajkách, kontrolujeme mapy a po chvíli padá rozhodnutie – ideme na Popradské pleso, a ak sa budeme cítiť dobre, môžeme pokračovať k Veľkému Hincovmu plesu.
Z hotela vyrážame okolo pol desiatej a mierime k starému liečebnému zariadeniu Helios. Otvorili ho v roku 1976 a špecializovalo sa na liečbu astmy a respiračných ochorení. Najvyššie položený liečebný dom na Slovensku udržiaval kúpeľný charakter Štrbského Plesa ešte dlho po roku 1989. Dnes je z neho ruina.
Nastupujeme na červenú turistickú značku Tatranskej magistrály a miernym stúpaním prechádzame lesom ku križovatke letnej a zimnej trasy na Trigane. Keďže je október a po snehu niet ani pamiatky, pokračujeme za križovatkou ďalej po červenej značke. Stúpanie už tu takmer žiadne nie je, zato kúsok za križovatkou vychádzame z lesa do pásma kosodreviny a otvára sa nám úplne božský výhľad na hrebeň Ostrvy. Obloha je až gýčovito modrá, oblaky by ste na nej hľadali márne. Nie, Popradské pleso v tomto počasí určite nemôže byť našou koncovou destináciou. To by bol priam hriech.
Zhruba po pol hodine sa dostávame ku križovatke modrej a červenej turistickej značky pri Popradskom plese. Počasie je krásne, energie máme na rozdávanie. Pokračujeme preto po modrej k rázcestiu nad Žabím potokom, kde sa bude cesta rozdeľovať – jedna vedie na Rysy a druhá k Veľkému Hincovmu plesu.
Chvíľu stúpame lesom, no po pár minútach vychádzame opäť do pásma kosodreviny a kocháme sa pohľadmi na štíty obklopujúce Mengusovskú dolinu. Naľavo sa nad nami týči Patria, Malá Bašta, Satan a vzadu Hlinská veža, na ľavej strane Popradský hrebeň, za ktorým sa skrýva Zlomisková veža či Vysoká.
Pol hodinka k rázcestiu ubehne ako voda v Žabom potoku a my sme pri turistickej informačnej tabuli. K Veľkému Hincovmu plesu by nám to podľa nej mala trvať približne hodinu. Počas hodiny by sme zároveň mali prekonať okolo 350 výškových metrov. Pokračujeme ďalej, veď otočiť sa nazad môžeme kedykoľvek.
Za lávkou ponad Hincov potok prichádzajú prvé serpentíny a prudšie stúpanie skalnatým terénom. Začíname frflať, ale stále pokračujeme
Konečne sme po jeden a pol hodine v cieli. Výhľad rozhodne stojí za všetku námahu, potenie a nadávky, ktoré sprevádzali náš výstup. Na ľavej strane Vyšné Kôprovské sedlo a Kôprovský štít, na pravej strane Mengusovské štíty, kde v jednom sedielku vykukuje kamzík.
Najradšej by som si to strihla aj do Vyšného Kôprovského sedla a najväčšie pleso na slovenskej strane Tatier si zvečnila aj z toho uhla, no je mi jasné, že dnes som s nulovou kondičkou došla na hranicu svojich síl a že si nejakú energiu musím nechať aj na zostup. Časovo by to našu túru navyše predĺžilo asi o dve hodiny a do hotela by sme sa vrátili za tmy.
Nechceme, aby nám svaly pri dlhšom oddychu zachladli, porobíme si preto fotky, pokocháme sa nádherou okolo seba a dávame sa na zostup. Keďže intuitívne tlmím nárazy nohami a dávam si veľký pozor, kam stúpam, aj zostup k rázcestiu nám trvá viac ako hodinu.
Okolo tretej sme na Popradskom plese. Berieme si teplé jedlo a bylinkový čaj a usádzame sa na terase. Slniečko krásne pripeká a aj kľukatá cesta do sedla pod Ostrvou je plná ľudí. Oddych trvá dlhšie, svaly stíhajú vychladnúť a nohy majú časť uvedomiť si, čo majú za sebou. Zostup k Štrbskému plesu je preto skôr ako za trest.
Keď konečne okolo pol piatej prichádzame do hotela, obaja si ťukáme na čelo, že sme riadni blázni. Na druhej strane, trasa nám trvala aj s väčšou zastávkou na Popradskom plese a pauzou pri Veľkom Hincovom plese zhruba sedem hodín. Bez zastávok to malo trvať niečo málo cez päť hodín. To nie je zas tak veľký sklz. Keď si navyše uvedomím, že som zdolala 870 výškových metrov, prešla 15 km a jediné, čo ma bolí, sú nohy (nie chrbát), ďakujem svojmu neurochirurgovi za dobre odvedenú prácu a svojmu telu za to, že sa pomerne rýchlo dalo dokopy a umožnilo mi znova si užívať hory.
