Od rázcestníka pri parkovisku volíme zelenú značku náučným chodníkom Súľovské skaly, ktorá nám tvrdí, že pri hrade Súľov by sme mali byť zhruba za hodinu a štvrť. Už po prvých pár metroch nás vítajú zaujímavé skalné prelezy, pri ktorých Janino zisťuje, že palica na podopieranie mu bude skôr zavadzať, ako by mu bola na osoh.
Prejde pár minút a dostávame sa na širokú lesnú cestu vedúcu nádherným dubovým lesom. Niektoré stromy za desaťročia svojho rastu vytvorili naozaj bizarné útvary. Pár je ich zlomených, niektoré sú vyschnuté a slúžia ako domov množstvu chrobáčikov.
Pred sebou vidíme opäť skaly. Dievčatá, ktoré nás predbehli, miera priamo hore. Obzerám sa po zelenej značke, som tu prvý raz v živote a nerada by som s takmer 7-ročným dieťaťom (jar 2020) v neznámom prostredí zablúdila.
Značku zahliadnem vľavo, je síce prehradená padnutými stromami, ale chodník za ňou je evidentne používaný. Volám na Janíka, aby išiel za mnou. Dostávame sa do oblasti zvanej Organy, ktorej dominantou je 13 metrov vysoká Gotická brána. Turistov pribúda, ale stále to nie je žiadna masovka.
Keby sme pokračovali značeným chodníkom, Gotickú bránu by sme minuli. Našťastie hneď ako vychádzame záverom stúpania z lesa, po ľavej ruke vidím na strome zelenú značku vyhliadky. Opúšťame chodník vedúci k hradu a vydávame sa skúmať skaly. Vítajú nás krásne skalné útvary a zrazu sa nám otvára výhľad na Gotickú bránu. „Mamina, poďme tam!“. Nedá sa, ide o prírodnú rezerváciu.
Opäť preliezame skalami, Janík je šťastím bez seba a nadšene mi ukazuje, kadiaľ všade môžeme prejsť a čo všetko môžeme vidieť. Vľavo to vyzerá, že by sme sa asi napojili na pôvodnú značku, ale my sa opäť držíme vpravo. Preliezame skaly a dostávame sa opäť do hlinitého lesného terénu. Popod skalné útvary vedie úzka lesná cestička. Na jej konci sme opäť na začiatku „okruhu“, tam, kde sme sa zo zelenej odklonili, aby sme si pozreli Gotickú bránu. A tak sa napájame na chodník, vystúpame strmší úsek lemovaný množstvom rôznych kvetín, minieme nádherný borovicový samorast a opäť sme medzi skalami. Výhľad na Jablonové je ešte veľkolepejší. Nezavadzajú žiadne stromy ani kríky, dokonca ani skaly. Pozerám sa na hodinky a zisťujem, že je pol dvanástej a my ešte ani zďaleka nie sme na hrade.
Chvíľu lesom klesáme, potom stúpame, opäť sa dostávame ku skalám (ktoré sme pred pár minútami obdivovali od Organov) a stúpanie je na chvíľu prudšie. V skalách si dávame pauzu na drobnú desiatu a doplnenie tekutín a Janino vo svojom batôžku objaví pracovné rukavice. „Mamina, prečo si mi nepovedala, že tu mám rukavice?“ No lebo mamina ich tam nedala dnes ráno. Museli tam byť dlhšie. Nasadí si protišmykové pracovné rukavice, ktoré som niekedy na jeseň dostala na konferencii k bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ktoré sú mu na jeho detskej rúčke veľké, a pokračuje v ceste. Skaly sú na viacerých miestach istené kovovými kruhmi, s rukavicami sa môj kamzík mení na veveričku a chvíľami ani nestíham sledovať, ako rýchlo zdoláva členitý terén.
Konečne sme pri hrade. Kým skúmam rázcestník, veveričko-kamzík je v úzkom preleze a pomocou kovových kruhov sa driape hore. Pozerám na skaly a hodnotím svoje možnosti. Hore to dám, dole to bude horšie, niektoré stupne sú od seba aj na dospeláka ďaleko. Ješitnosť a strach o dieťa, ktoré sa vydalo do neznáma, jednoznačne prehlasujú všetky skrutky v mojej chrbtici a idem za ním.
„Mamina, čo to tu je?“ opýta sa Janík a ukazuje na malú pamätnú tabuľu. „V roku 2008 tu udrel blesk do mamičky s jej dieťatkom, tak sem na pamiatku dali túto tabuľku.“ Samozrejme nasleduje otázka, či to prežili a po mojej zápornej odpovedi Janík kontroluje oblohu. Skôr než by sa nad celou udalosťou viac zamyslel, objaví ďalšie kovové kruhy a niečo ako skalné schody a vyletí nimi k rebríku. Tam na mňa počká, aby mi oznámil, že aha ideme tam hore. Rebrík má len nejaké štyri stupienky, Janino vystúpi na prvý, ľahne si naň a zvraští čelo. „Čo sa deje?“, pýtam sa, lebo výraz poznám a neveští nič dobré. „Bojím sa!“
Podávam mu ruku, posadí sa na spodnom stupienku a čakám, kým sa upokojí dosť na to, aby sme mohli ísť nazad dole. Suchú Belú vyliezol pred dvomi rokmi (2018 vo veku päť rokov) ako nič a teraz sa „šprajcne“ na kratučkom rebríku, ktorý vedie do skalného okna a za ním na vyššie nádvorie. Zostupujeme pomaly, idem prvá a istím kamzíko-veveričku, ktorá sa zmenila na leňochoda.
Dávame sa na strmý zostup hlinitým terénom, ktorý je istený rebríkmi a zábradlím. Na suchej hline a lístí sa dosť šmýka, takže ideme pomaly. Na lúke pod hradom sme okolo druhej poobede. Ani neviem, ako nám čas uletel a hlavne ako sme nabrali takmer dvojhodinové meškanie. Janino vybaľuje proviant, sadá si na obrovský peň padnutého duba a oznamuje mi, že si tu robíme väčšiu pauzu. Nápad vítam, keďže sme nabrali meškanie, musím poriadne prehodnotiť, kadiaľ budeme pokračovať. Pôvodný plán z rána bol ísť odtiaľto po červenej až pod Roháč a tam sa napojiť na žltú, ktorou sa vrátime na parkovisko. Lenže pôvodný plán z rána hovoril, že celý okruh zvládneme za štyri hodiny a nám to len na prvú križovatku trvalo 3 hodiny.
Lúka pod hradom – Pod Roháčom
Keď sa obaja trochu najeme a oddýchneme si, odbočujeme doľava a namiesto zelenej sa držíme červenej. Chodník pokračuje lesom, skaly nechávame za sebou. Občas prudšie stúpa, občas ideme po rovinke, občas klesáme. Za desať minút sme v sedle pod Bradou, kde končí modrá značka, vedúca z obce Hrabové. Bez väčšej zastávky pokračujeme ďalej. Na križovatku pod Roháčom nám to má trvať hodinu. Po pravej strane sa mihne významová odbočka, zvedavý Janík neminie ani jednu. Vo všetkých prípadoch ide o vyhliadky do doliny a na hrebeň, ktorý oddeľuje Súľov od Lietavy a Lietavského hradu. Takto z výšky vyzerá všetko úplne inak.
Turistov takmer nestretávame, poslednú väčšiu skupinku sme minuli na hrade. Všetci zrejme pokračovali po náučnom chodníku dole po červenej k lúke pri Kamennom hríbe a nepredlžovali si zážitky.
Pred pol štvrtou sa konečne dostávame ku križovatke pod Roháčom. Červená pokračuje do Hričovského Podhradia a odtiaľ až do Žiliny–Strážova. Pripája sa sem zelená z Hlbokého nad Váhom, ktorá ďalej vedie hrebeňom rozdeľujúcim Súľov a Lietavu a objavuje sa tu nami očakávaná žltá, ktorá od parkoviska Súľov cez toto miesto pokračuje do Lietavskej Závadky a Pod Dubovec. Pod Dubovec ale ísť nechceme, chceme sa vrátiť na parkovisko. Značiek je tu na stromoch habadej, aj žltých, preto pozorne sledujem, kam ukazujú šípky. Aby sme v Lietavskej Závadke neplánovane neskončili.
Pod Roháčom – Parkovisko Súľov
Odbočujeme lesom doprava dole. Prudko dole. Pri krásnej skalnej bráne nenápadný chodník pretínajú popadané duby. Hovorím si „na šťastie“, lebo pre Janíka to znamená, že sa má čoho držať, aby sa mu veľmi nešmýkalo.
Pod popadanými stromami sa zastavíme a rozhliadam sa okolo seba, aby som našla značku. Chvíľu mi to trvá, ale nakoniec sa podarí. Cikcakovito pokračujeme prudkým klesaním po suchej hline a napadanom lístí. A Janík zisťuje, že šmykom po zadku to ide nielen ľahšie, ale je to aj väčšia zábava.
Míňame zoskupenie skál, ktorým sa hovorí Kostol a ja stále pozorne sledujem žltú značku. Pod skalami uhýba mierne doprava a pokračuje vcelku príjemne lesom. Po pár metroch si Janík všimne potôčik. Keď sa lepšie prizriem, vidím prameň. Voda nám takmer došla, takže padá vhod. Janík sa vo vytekajúcej vode umyje, obaja sa dobre napijeme a zároveň doplním fľaše.
Zvyšok cesty vedie ponad dedinu Súľov lesíkom, popri chodníku sú drevené lavičky – vždy na miestach s krásnymi výhľadmi na Súľovské skaly. Keďže ideme v tieni lesa a po rovine, drobcovi začína byť chladno. V prvom momente si chce rozviazať mikinu, ktorú mal počas svojich šmýkavých zostupov obviazanú okolo pása. A ktorá samozrejme nabrala množstvo prachu, hliny, lístia a všetkého možného. Vyťahujem mu z batôžka tričko s dlhým rukávom, oblieka sa a trochu pridáme do kroku, aby sa znova zahrial.
Pred 17-tou sa dostávame na lúku pri Kamennom hríbe. Čaká nás posledných 15 minút k parkovisku. Parkovisko je stále plné, akurát autá sa trochu obmenili. Zaprášený Janík sa prezlieka do čistého oblečenia, mením mu ponožky a vlhčenými utierkami čistím nohy, do ktorých sa prach dostal cez topánky. Sadáme do auta a čaká nás dvojhodinová cesta domov. Chvíľu predpokladám, že mi dieťa v autosedačke zaspí, ale to ma veľmi rýchlo vyvedie z omylu. Celou cestou domov sa rozpráva a plánuje, kam všade ho ešte zoberiem.
