Auto parkujem pred hotelom Diery a v automate platím 5,- € za celodenný lístok (rok 2020). Aj keď je pracovný deň, ľudí stretávame celkom dosť, ale nie je to žiadna masovka. V pohode si môžeme robiť prestávky na fotenie či na vysvetľovanie toho, prečo záružlie rastie práve tam, kde rastie a prečo je podbeľ liečivý.
Pred týždňom sme boli na Súľovských skalách, kvetena bola úplne odlišná. Janinovi to samozrejme neujde a až po križovatku so žltou značkou, ktorá vedie do Nových dier, počúvam prednášky o tom, ako všade rastie niečo iné a ako všetko záleží od teploty a podnebia. Žasnem. Niečo z mojich neustálych vysvetľovačiek evidentne padá na úrodnú pôdu.
Akonáhle prejdeme do Nových dier, sme v nich sami. Žiadni ďalší turisti. Janíkove nadšenie počujú určite až niekde v Martine, tak hlasno ho dáva najavo. Ako kamzík prechádza lávkami, rebríkmi. Stále na mňa vykrikuje: „Mamina pozri,“ alebo „Mamina, tak toto si budeš chcieť odfotiť.“
Nové diery sú krátke, zato krásne. Netrvá dlho a sme na ich konci, o čom svedčí aj žltá šípka na strome pri informačnej tabuli, smerujúca doprava. Rýchlo si prečítame niečo o lesných ekosystémoch a dáme sa na trochu prudší výstup lesom. Chodník je úzky, no v dobrom stave. Na jeho najvyššej časti nás čaká vyhliadka a ďalšia informačná tabuľa – tento raz o kvetoch.
Ďalej viac-menej klesáme alebo len mierne stúpame a ideme po rovinke. Na jednom úseku za vyhliadkou je turistický chodník zosunutý a pri prechode týmto miestom treba byť opatrný, no inak je to pohodová prechádzka lesom.
Keďže nelozíme po žiadnych lávkach, rebríkoch a stúpačkách, Janino sa nudí. Je mi to jasné hneď ako z jeho úst počujem povestné „bolia ma nohy“. Keďže pred odjazdom z Bratislavy odmietol raňajkovať a v aute zjedol len niekoľko slaných tyčiniek, navrhujem mu, že je možno správny čas sa konečne najesť. Že mu to dodá energiu.
Nájdeme si teda vhodné korene na sedenie, drobec z batôžka vytiahne bagetku so salámou a s chuťou sa do nej zahryzne. Nezabudne poznamenať, aká je bageta skvelá a ako by som niekedy takú mohla upiecť. So smiechom sa mu pozriem do očí a pýtam sa, či si pamätá, že večer pred tým som piekla. Áno, pamätá. Nuž, a to boli tieto bagetky.
Posledné metre klesania a sme na Podžiari, kde sa opäť napájame na modrú značku, vedúcu do Horných dier. Po pár krokoch od vyjdenia z lesa sa predo mnou na chodníku niečo veľmi rýchlo a splašene hýbe. Zastavím sa a volám na Janíka, ktorý okolo malého hadíka prešiel bez povšimnutia. Rýchlo mu ho vyfotím, počkáme, kým zalezie do trávy a pokračujeme ďalej. Opäť stretávame turistov – všetci išli od hotela Diery po modrej.
Pri drevenom mostíku cez potok mi moje starostlivé dieťa oznámi, že vidí niečo, čo si určite budem chcieť odfotiť a určite budem chcieť použiť aj stmavovacie sklíčko (rozumej otočný ND filter), takže mi to bude trvať dlho. „Ale nevadí maminka, ja sa zatiaľ budem hrať,“ doplní svoj monológ a už si hľadá palicu, ktorou by mohol štuchať do lístia a kameňov vo vode. Ja si zatiaľ hľadám vhodné miesto, vyberám malý statív a filter a hrám sa s foťákom.
Keď sa dostatočne vyšantím, upozorním Janíka, že budeme pomaly pokračovať v ceste. Veľmi sa mu nechce, ale nakoniec neochotne súhlasí. Prejdeme kratší úsek a dostávame sa k miestam, ktoré má tak rád – k lávkam, reťaziam a rebríkom. Rebríky a kovové lávky prechádzame bez väčšieho zdržania. Keď sa dostávame do miest, kde si razíme cestu čiastočne aj korytom potoka, niet na svete šťastnejšieho dieťaťa.
Postupne prechádzame vďaka zabezpečeným častiam všetkých deväť vodopádov Horných dier, ktoré tvoria prírodnú pamiatku s názvom Vodopády Dierového potoka. Turistickou palicou Janino zodpovedne skúma podmočené lístie, aby sme náhodou nezapadli topánkami do vody, opiera sa o ňu na šmykľavých skalných úsekoch, ktoré sú istené reťazami a opiera sa o ňu aj vtedy, keď na mňa čaká. Pred posledným vodopádom si robíme väčšiu pauzu, dobehli nás dva páriky, ktoré využívajú to, že sú Diery takmer prázdne, a fotia sa na lávke a rebríku snáď na každom kroku a z každého možného (i nemožného) uhla. Za 10 minút, čo sedíme vo svahu na popadanom lístí, sa stihneme opäť najesť. Janino začína strácať trpezlivosť, a tak sa rozhodneme pokračovať v ceste, aj keď jeden z párikov sa ešte fotenia nenabažil. Poznám to, niekedy tiež neviem, kedy prestať.
Dobieha nás partia asi desaťročných detí, ktoré nemajú toľko trpezlivosti ako ja s Janinom. Tlačia sa na nás, nervózne prestupujú z nohy na nohu a z inak príjemnej turistiky si samé robia negatívny zážitok. Párik sa konečne pohne a začneme stúpať na rebríky. Janík prvý, ja tesne za ním, aby som ho dokázala zachytiť, ak by sa mu šmyklo.
A tesne za mnou horda deciek. Keď už mi strkajú do batoha, neudržím sa, otočím sa a rázne im vysvetlím význam obmedzeného počtu ľudí na rebríkoch a dodržiavania odstupov. Chlapci na mňa zagánia, ale držia sa späť. Hore ich púšťame pred seba.
Tesne Pod Pálenicou zazriem sčasti v potoku, sčasti v lístí na brehu pohyb. Prizriem sa bližšie a vidím, ako na mňa z vody hľadí salamandra škvrnitá. Keby bolo teplejšie, iste by už dávno bola fuč. Takto je ale spomalená vďaka nízkej teplote vody v potoku. Zastavíme sa a niekoľko minút ju z menšej vzdialenosti pozorujeme.
Pomaličky prestupuje z nohy na nohu, snaží sa dostať von z vody, ale nedarí sa jej. Podchvíľou ju strhne prúd a ona s ním statočne zápasí, aby sa opäť zachytila skaly a lístia a štverala sa na hore. Janík je vo vytržení. Stále ma nabáda, aby som ju takú spomalenú zobrala do rúk. Veď pred dvomi týždňami ujo pri rybníku na Železnej studienke chytil do rúk skokana hnedého.
Zas a znova mu vysvetľujem, že ju nebudem brať do rúk, pretože moje ruky majú tak 35 °C a jej telo má teplotu vody v potoku. Popálila by som ju. Okrem toho je to veľmi vzácny živočích a z úcty a rešpektu k prírode by som sa jej nesnažila ani len dotknúť, aj keby bola vyhriata na 40 °C. Síce nespokojne, no nakoniec sa zmieri s tým, že salamandru budeme len pozorovať a necháme ju na pokoji.
Pri rázcestníku posedáva na kameňoch skupinka deciek, ktoré sa na nás lepili na poslednom dlhom rebríku. Janík sa ma pýta, ktorým smerom ideme. Ukazujem vpravo hore – ideme po zelenej na Podžiar, odkiaľ sa Dolnými dierami vrátime na parkovisko. Je pol druhej, po Pod Pálenicu nám to trvalo so všetkými našimi prestávkami a pohodovým tempom 3,5 hodiny.
Janíkovi sa už ale nechce ísť do kopca. Začína protestovať najmä po tom, čo si uvedomí, že dobrodružstvo skončilo a pôjdeme len „nudným lesom“. Na jednom padnutom strome sa usadí a oznámi mi, že on si potrebuje oddýchnuť. Sedíme na kmeni stromu a rozprávame sa o tom, čo sme zažili. Po pár minútach drobca upozorňujem, že máme pred sebou zhruba hodinku, kým sa dostaneme k autu a ak nám zachladnú rozohriate svaly, pôjde sa nám aj dolu kopcom ťažko. Viac mu netreba. Dvíha sa a pokračujeme.
Na chvíľu sa dostaneme na väčšiu horskú lúku, z ktorej sú nádherné výhľady na hrebeň Malej Fatry. Je stále miestami pokrytá snehom a smerom na Martin sa zbiera tmavošedá oblačnosť. Opäť sa vraciame do lesa, zbehneme posledné výškové metre a sme v sedle Vrchpodžiar. Zo zelenej značky schádzame na žltú, vedúcu na Podžiar, kde si robíme krátku prestávku a pokračujeme po modrej do Dolných dier.
Z Podžiaru je to Dolnými dierami len ľahká prechádzka chodníkom popri potoku, sčasti po drevených a kovových lávkach. Keďže ide o najľahší úsek Dier, stretávame tu množstvo rodín s malými deťmi. O tretej sme pri hoteli. Bufetík na rohu funguje aspoň ako výdajňa jedla, Janík ma preto prosí o bryndzové halušky. Posilní sa v aute, prezlečie sa, obaja sa prezujeme a vyrážame na viac ako dvojhodinovú cestu nazad do Bratislavy.
