Auto parkujem na maličkom parkovisku v Plaveckom Mikuláši. Pomaly kráčame ku kostolu, vonku je na koniec apríla príjemne teplo, na oblohe len klasické baránkovo biele obláčiky a kde-tu nejaké lietadlo. Od kostola vedie zelená ďalej rovno, a tak pokračujeme miernym stúpaním dedinou, hustá zástavba sa pomaly prerieďuje a sme konečne v tieni stromov na začiatku Mokrej doliny. Víta nás informačná tabuľa, z ktorej sa dozvedáme, aké zvieratká v doline môžeme stretnúť. Okrem iného aj nejaké jašterice.
Asfaltkou pomaly kráčame dolinou popri potôčiku, ktorý sa nám zrazu stráca v zemi. Janík si tento úkaz všimne skôr ako ja a zasype ma neuveriteľným množstvom otázok. Trpezlivo vysvetľujem, že sme v krasovej oblasti, kde sa voda v podstate ani tak nestratila, ako je skôr pod korytom potoka niekde jaskynka, ktorou voda pokračuje ďalej a vyviera v spodnej časti doliny. Veď čo by to bola za dolina s názvom „mokrá“, keby v nej voda vôbec nebola?
Potôčik je tu s nami po chvíli opäť. A s ním aj salamandra škvrnitá. Chvíľu ju pozorujeme, no nie je tu tak chladno ako v Malej Fatre a potôčik tiež nie je taký studený ako Deravý potok v Dierach, takže salamandra je rýchlejšia ako tá, ktorá sa nám ukázala pred pár dňami. Schová sa pod skalami a my pokračujeme ďalej.
V hornej časti doliny ma napravo na zemi upúta informačná tabuľka opretá o strom. Deravá skala. Rozhliadam sa po okolitých stromoch a snažím sa nájsť cestičku k nej. Darí sa. Od tabuľky na zemi ideme doprava a potom krátkym strmým výšľapom hore. Nejde o jaskyňu v pravom slova zmysle, do ktorej by sme mohli vliezť, je to naozaj „len“ obrovská diera v skale, podľa informačnej tabuľky pred jaskyňou má na výšku 15 metrov a na dĺžku 26 metrov.
Po Štefánikovej magistrále k odbočke na Čiernu skalu
Pokračujeme krásnym bukovým lesom ďalej, až ku krmelcu pre divú zver, kde sa naša zelená značka spája s červenou farbou značenou Štefánikovou magistrálou. Doprava vedie na Mon Repos a Kubašovú, doľava pod Čiernu skalu, na ktorú sa chceme vyškriabať. Odbočujeme preto doľava a pokračujeme po širokej štrkovej ceste takmer po rovinke. Stretávame prvých ľudí, Mokrou dolinou sme išli úplne sami.
Les okolo nás sa pomaly mení, z krásneho starého lesa so statnými stromami sa dostávame do širokého pásu mladých stromkov, ktoré sú možno len o meter vyššie než ja. Opäť vchádzame do starého lesa a takmer okamžite sme pri križovatke červenej značky so žltou, ktorá ide od Kršlenice na Čiernu skalu. Úzka cestička sa kľukatí niekde viac, niekde menej pomedzi statné buky. Vedľa nás je stále mladý lesík, z ktorého sme pred chvíľou vyšli a ktorý sa tiahne až po širokú lesnú cestu, na ktorej odbočujeme doprava, aby sme vzápätí odbočili doľava a znovu sa dostali do starého lesa.
Keďže prudké stúpanie nemá konca, alebo skôr Janík jeho koniec nevidí, začína sa etapa frflania na to, že ho bolia nohy. Pri značke prírodnej rezervácie, kde sa charakter lesa úplne od základov mení, Janko zahlási, že on to vzdáva a ide nazad. Hovorím mu, že teraz to fakt nemá význam, pretože sme hore. Ukazujem mu, ako sa zmenil les, upriamujem jeho pozornosť na značku, ktorá nás informuje, že vstupujeme do prírodnej rezervácie a keď sa rozhliadne okolo seba, únava je razom fuč. S fučaním a frflaním vyjde posledné výškové metre a od radosti vykríkne. Páči sa mu tu. Bodaj by nie, sme medzi skalami, ktoré v rôznych formáciách a útvaroch vystupujú do priestoru a z vrcholu Čiernej skaly je nádherný výhľad.
Prechádzame sa po vrchole, preliezame skalami a Janino počíta jašteričky. Stretávame tu aj rodiny s deťmi, ktoré si na vrchole dávajú prestávku na jedlo. Držíme sa žltej značky a predierame sa skalnatým a machom porasteným terénom staručkého lesa.
Tam, kde skaly končia, sa ma Janino opýta, kam cesta pokračuje a či by sme nemohli ísť po nej. Skončiť v táborisku Jahodník v Smoleniciach, keď auto máme v Plaveckom Mikuláši a netušíme, ako idú (alebo nejdú) spoje sa mi nezdá ako dobrý nápad. Ukazujem Janinovi mapu a vysvetľujem, kde by nás značka zaviedla. Súhlasne prikývne, že sa vrátime po rovnakej ceste dole na červenú. Keď sa nabaží lozenia po väčších a menších kameňoch a skalách, vydávame sa na zostup.
Kršlenicou nazad
Na Štefánikovu magistrálu sa vraciame len na moment. Ďalej sa držíme žltej značky, ktorá vedie ďalšou prírodnou rezerváciou – Kršlenicou. Janík je zmorený strmým zostupom z Čiernej skaly a hlavne ho cesta lesom začína nudiť. Kým ideme takmer po rovinke alebo mierne klesáme, ako tak je v pohode. Akonáhle sa pred nami objaví stúpanie, zase počúvam frflanie.
Na vrchole Kršlenice je krásna čistinka a dá sa odbočiť na vyhliadku medzi skaly. Keďže sme sa zdržiavali na predchádzajúcich prírodných „atrakciách“, Janinovi sa na žiadnu vyhliadku nechce. Pokračujeme teda ďalej a opäť sa dostávame do úseku s veľmi strmým klesaním. Darmo drobcovi vysvetľujem, že sa mu lepšie pôjde bokom, on si ide po svojom. Každú chvíľu sa mu pošmykne jedna alebo druhá noha a skončí na zadku. Konečne sme pri vodojeme. Od neho k autu je to len kúsok.
