Túru začíname na okraji prírodnej rezervácie Jankov vŕšok v časti Strážovských vrchov – Rokošské podhradie, ktoré patrí do podcelku Nitrické vrchy. Od parkoviska prechádzame popri pamätníku SNP, amfiteátri a hoteli po červenej do starého listnatého lesa. Teraz na jar je všetko zelené, skaly sú kde-tu porastené machom a na prázdnych miestach sa vyhrievajú jašterice. K vyhliadke Holý vrch, kde sa červená značka na chvíľu spája s modrou z Dolných Vesteníc, by nám to malo podľa rázcestníka trvať po hrebeni približne 40 minút. Na niektorých úsekoch sa vyhýbame popadaným stromom, ktoré križujú chodník, na malých presvetlených stráňach obdivujeme miestnu kvetenu, ktorej je tu na jar neúrekom.
Pri križovatke modrej a červenej sme nakoniec až po viac ako hodine. Nemôžem však povedať, že by za toto mohol najmenší člen výpravy. Ten je tam ďaleko predo mnou, aj s tatíkom. Ja sa zastavujem na každom možnom aj nemožnom kroku a fotím – výhľady, les, kvetiny. Keď chlapskú časť výpravy, ktorá sa dala do jedenia, dobehnem, sadnem si k nim a tiež sa niečím malým posilním.
Na križovatku, kde sa modrá od červenej odpája, by to malo byť desať minút. A tak pokračujeme ďalej po červenej na Holý vrch. Veľmi sa nezastavujeme, takže nám to tento raz naozaj trvá desať minút. Pokračujeme ďalej hrebeňom na Kňažinové lúky, kam by nám to malo trvať niečo málo cez pol hodinku. Hrebeň je skutočne krásny a je čo obdivovať.
Dostávame sa na malú lúku schovanú uprostred lesa. Je celá posiata krásnymi žltými kvietkami prvosienky jarnej, ktorej odkvitnuté kalichy sme videli na pár miestach aj po ceste na Holý vrch. Tu je prvosienka ešte v plnom kvete a nádherne rozvoniava.
Za lúkou nasleduje celkom prudké stúpanie a v tesnom závese ponosovanie: „Bolia ma nohy.“ Oznámim, že bolia aj mňa a pokračujeme ďalej. Onedlho sme na križovatke. Na chvíľu si sadneme na zoschnutý kmeň stromu uprostred lúky, aby sme sa napili, a pokračujeme ďalej.
Kňažinové lúky – Uhrovský hrad
Janík sa sprvu celkom poteší, pretože klesáme a vie, že po zelenej toho musíme naklesať naozaj veľa. Keď pred sebou uvidí krátky strmý kopec Rovienok, chce sa začať sťažovať, ale predbehnem ho, keď mu ukážem skaly, ktoré ho čakajú hore. Kráčame do kopca a stretávame prvé väčšie skupinky turistov. Sú zadýchaní a unavení a pýtajú sa, ako ďaleko je to ešte na Kňažinové lúky. Keď im odpovedáme, že už sú skoro tam, evidentne sa potešia.
Zelená značka je ku mne štedrá výhľadmi na Malé Zrubiská a ich hrebeň posiaty skalami. Janino tipuje, či tam orly majú hniezda alebo je to pre ne príliš nízko a majú radšej vyššie hory. Stretávame čoraz viac turistov, ktorí idú z hradu smerom na Kňažinové lúky. Za veľkým polomom, kde stromy trčia do nebies skôr sporadicky a v značne oklieštenom a zoschnutom stave, sa dostávame do úseku prudkého klesania pomedzi skaly a korene stromov.
Z jednej strany les, z druhej skalné zrázy. Chlapci si idú svojím tempom, ja svojím. Tento raz ani nie kvôli foteniu, ale skôr kvôli chrbtu, ktorému nárazy nerobia dobre a pri predstave pádu na zadok sa mi zatmieva pred očami. Partia chalanov, s ktorými sa míňame od Kňažinových lúk, a ktorým som na jednej z vyhliadok robila fotku, ma informuje, že na hrade majú guláš a pivo.
Uhrovecký hrad
Ani sa nenazdám a sme pri značke upozorňujúcej na hradnú jaskyňu. Od chodníka značeného zelenou značkou je to pomerne strmý pármetrový zostup istený niečím ako starý telefónny kábel. Janino vyťahuje z batôžka baterku a tatík sa dáva na zostup s ním. Túto lahôdku si v pokoji nechám ujsť, zatiaľ si dám niečo pod zub a obdivujem hrebeň Zrubísk aj vyčnievajúce obvodové múry hradu.
Na hornom nádvorí naozaj predávajú guláš a pivo. Keď prejdeme všetkými verejnosti prístupnými časťami hradu, zastavíme sa pri provizórnom bufete aj my a guláš si dáme. Pivo vynecháme, je teplo a navyše som šofér. Janík mi ukradne krajec chleba a schrúme ho len taký suchý. Neprehovorím ho ani na buchtičky, ani na môj kváskový chlieb, ktorého pár krajcov nakrájal ráno Janko na cestu. Kupovaný biely chlieb s mäkkou kôrkou je jednoducho top.
Uhrovecký hrad – Holý vrch – Jankov vŕšok
Dávame sa na zostup po modrej. Väčšina ľudí ide po zelenej nazad do Uhrovského Podhradia, takže davy turistov nechávame za sebou. Klesáme širokým lesným chodníkom, po ktorom po zhruba 20 minútach prechádza terénne auto z hradu. Dostávame sa do miest, kde by mala byť Čerešňová jaskyňa. Je menej známa aj menej navštevovaná ako hradná jaskyňa, no údajne tiež stojí za videnie.
Márne sa snažím nájsť prístupovú cestu, nedarí sa. Nechcem však sklamať malého turistu, a tak s ním stúpam strmo hore do kopca ku skalám, ktoré máme na dohľad. Jaskyňa by mala byť niekde tam. Obzerám sa okolo seba, no chodník hľadám stále márne. Prechádzame okolo skalísk, dostávame sa až na menší hrebeň, no jaskyňa nikde. Terén je dosť náročný, mám čo robiť, aby som sa nešmykla a neskončila niekoľko výškových metrov nižšie. Nakoniec sa mi podarí nájsť schodnú trasu k turistickému chodníku a vraciame sa nazad.
Pokračujeme po modrej, ktorá zo širokej klesajúcej cesty odbočuje prudko doľava hore kopcom. Čo sme si po Čerešňovú jaskyňu naklesali, to si teraz zase pekne nastúpame. Úzka cestička vedie starým lesom. Žiadne skaly, žiadny hrad a žiadna jaskyňa. A tak sa Janino vlečie doslova z nohy na nohu a pri každej príležitosti mi nezabudne oznámiť, že jeho už fakt veľmi bolia nohy. Nedivím sa mu, že je mrzutý, oproti zvyšku našej trasy je toto naozaj nuda a koniec stúpania nevidieť.
Pár minút pred tým, než sa opäť dostaneme na Holý vrch, sa mlaďas rozhodne, že je hladný. Sadne si na zlomený konár statného stromu a vyberie buchtičky. Dlávi jednu za druhou a obzerá sa vôkol seba. Sme už celkom vysoko, takže sa má čím kochať – vidí napríklad Rovienky, ktorými sme prechádzali zelenou značkou, keď sme išli k hradu. Žasne, ako sme sa z jedného hrebeňa dostali na ďalší a koľko toho prešiel, kým sa dostal na hrad.
Keď sa hladoš dostatočne posilní, môžeme pokračovať. Po chvíli sme na Holom vrchu, na červenej. A Janino akoby chytil druhý dych, znova si pospevuje a veselo si vykračuje hrebeňom. Netrápia ho boľavé nohy ani to, že v nich má takmer 700 výškových metrov. Na parkovisku pri hoteli sme čo nevidieť, dáme si Topvar kofu, obídeme pamätník SNP a konečne máme na dohľad nášho bledomodrého tátoša.
