V stredu sa budím na krákanie straky pod oknami krátko po štvrtej. V Bratislave je jasno, aj keď slnko ešte nevyliezlo. V Alpách to posledné dni vyzeralo kadejako, takže vstávam a zapínam počítač. O pol šiestej štartujem a vyrážam. K Nockalmstrasse by to malo byť niečo cez štyri hodiny, no stále sa pohrávam s myšlienkou na Grossglockner Hochalpenstrasse. O hodinu viac cesty, ale počasie aj tam vyzerá podľa predpovede sľubne. A darmo, je to moja srdcovka. Mohla by som sa tam vracať rok čo rok a nezunovala by sa mi. Našťastie na definitívne rozhodnutie mám ešte viac ako dve hodiny.
V St. Michael in der Obersteiermark definitívne zavrhujem myšlienku na Grossglockner Hochalpenstrasse a pokračujem rovno na diaľnicu S36. Diaľnica sa pár kilometrov za Red Bull Ringom mení na cestu č. 317, z ktorej v Scheiflingu na semaforoch odbočujem doprava na okresku číslo 96 (na semaforoch je značenie na Turracher Hӧhe). Míňam dedinu za dedinou a neviem sa dočkať Predlitzu, v ktorom definitívne opúšťam civilizáciu i plné cesty a odbočujem na Turracher Hӧhe.
Je zhruba desať, keď pri značke Nockalmstrasse odbočujem prudko doprava. Prejdem lesom pár kilometrov a zrazu je predo mnou malá mýtnica. Platím mýtne, okno nechávam stiahnuté, aby som nasala svieži horský vzduch, a pomaličky sa vydávam na nové dobrodružstvo.
Klomnock (2331 m)
Po krátkej zastávke s názvom Weg der Elemente (Cesta elementov) pokračujem ku Glockenhϋtte, ktorá je východzím bodom pre moju túru. Parkovisko je z oboch strán plné a len s ťažkosťami hľadám miesto, kde nechať auto. Vonku je síce slnečno, ale pofukuje vietor, ktorý vzduch pocitovo ochladzuje o pár stupňov. Keď sa to pridáva k faktu, že som vo výške zhruba dvetisíc metrov nad morom, nepremokavú windstoperku nechávam v ruksaku – pre istotu.
Podľa smerovníka by mi to na Klomnock malo trvať približne hodinu. Po prvých desiatich minútach si dávam mikinu, ktorú mám uviazanú okolo pása, do ruksaku. A s ňou aj tričko.
Okúzlená horami a prírodou okolo seba každú chvíľu stojím a fotím. A ruku na srdce, bez kondičky aj oddychujem. Stúpanie je občas mierne, inokedy prudšie, na niektorých miestach istené reťazou. Pod sebou vidím ďalší turistický chodník a hovorím si, že bude asi lepšie zostupovať ním. Nie je tak exponovaný a nie sú na ňom ani istené úseky.
Keď zhruba v polovici cesty sedím na skale a chrúmem jablko, predbieha ma mladý párik. Kochám sa horami okolo seba a nechávam vietor, aby ma trochu schladil. Stále rozmýšľam, či ísť aj na Mallnock, alebo sa z Klomnocku otočiť nazad k chate.
Počasie je super, čas je tiež celkom dobrý, ale rozhodnutie nechávam na situáciu, v akej budem na vrchole. Od chaty po vrchol je prevýšenie takmer 400 metrov a tento rok som ešte nebola na žiadnej väčšej túre, s výnimkou Vápennej, na ktorú sme so synom stúpali z Plaveckého Podhradia.
Posledný reťazou zaistený úsek a dostávam sa ku križovatke ciest. Jedna vedie na Klomnock, druhá do Falkertu, obľúbenej turistickej destinácie, ktorá je známa svojím Heidi Alm – prostredím inšpirovaným kresleným seriálom o dievčatku Heidi, ktoré žilo uprostred hôr so svojím starým otcom. Vrchnú stanicu lanovky, ktorá končí kúsok od Falekrtkӧpflu (2197), bolo vidieť aj od jazera pri Weg der Elemente.
Z Klomnocku na Mallnock (2226 m)
Ani nie päť minút od križovatky som pri vrcholovom kríži na Klomnocku.
Chvíľu si tu posedím, pokochám sa výhľadmi na všetky svetové strany a rozhodnem sa pokračovať po hrebeni na Mallnock, ktorý sa týči nad dedinkou St. Oswald. Podľa rázcestníka by to síce mala byť len pol hodinka cesty, ale to by som sa musela trochu menej zastavovať a zdržiavať fotením.
Na Mallnock prichádzam okolo jednej, zhruba po hodine príjemnej prechádzky po hrebeni a popod hrebeň. Sadnem si do trávy a spomínam na zimné zasnežené výhľady na Grosser (2440 m) a Kleiner Rosenock (2361 m), Predigerstuhl (2170 m) a v pozadí až na stále zasnežený Hochalmspitze (3360 m) nad údolím Maltatal.
Vôbec sa mi nechce vstať, nechávam preto slniečko, aby mi vysušilo spotené tričko a popruhy na ruksaku. Za mnou sa pri vrcholovom kríži striedajú turisti. Tento kus prírody je u Rakúšanov evidentne obľúbený a najmä ľahko dostupný či už mojím smerom od Klomnocku a Nockalmstrasse alebo z dedinky St. Oswald lanovkou.
Späť k chate Glockenhϋtte
Keďže sa mi nechce vracať rovnakou cestou po hrebeni, zostupujem z Mallnocku do sedla, ktoré je zhruba o 200 m nižšie ako vrchol, a odbočujem doľava na cestičku popod hrebeň. Tu míňam upozornenia na pasúce sa kravy a musím si dávať pozor, aby som nestúpila do ich výkalov.
Alebo aby som do nich nezapichla trekingové palice. Cesta ubieha rýchlo, ide takmer rovno a končí pri križovatke turistických chodníkov pod Steinhӧhe. Tu sa musím rozhodnúť, kadiaľ pokračovať. Na výber mám z dvoch možností. Zísť ešte kúsok nižšie a obísť skalný výbežok, za ktorým sa môžem dostať na chodník vedúci popod ten, ktorým som stúpala na Klomnock. Alebo si nastúpať naklesané výškové metre, opäť ísť na Klomnock a z neho po hrebeni dole, pričom predný masív Klomnocku, ktorý vidieť od parkoviska, obídem z druhej strany.
Na križovatke stojí s mapou v rukách ďalšia turistka. Vidí, že sa obzerám na jednu aj druhú stranu a pýta sa ma, či nepotrebujem pomoc. Hovorím jej, že sa chcem vrátiť na Glockenhϋtte, ale nechcem ísť rovnako strmou cestou akou som stúpala na Klomnock. V mape jej ukazujem trasu, ktorou som sa na Klomnock dostala a spoločne študujeme možnosti.
Keďže z miesta, na ktorom stojíme, nevidíme odbočku na spodnú cestičku popod hrebeň, vraciam sa pre istotu radšej nazad na Klomnock. Pri vrcholovom kríži sa tento raz nezastavujem, zostupujem priamo po hrebeni prudko dole skalnatým terénom. Chodník je úzky a z jednej aj druhej strany je zráz. Pocit nepríjemný, ale našťastie je sucho a pekne, krok mám pevný a pomáham si palicami. Klesanie sa občas zmierňuje, ale len na chvíľku, aby som náhodou nestratila opatrnosť. Keď sa dostávam do sedielka predného masívu Klomnocku, chodník odbočuje doľava.
Prudké klesanie pokračuje a ja si v duchu hovorím, že výstupová cesta, aj keď miestami istená reťazami, nebola zas taká zlá. Na druhej strane, prehupla som sa nad Grundalm, krásne údolie, z ktorého vidieť veľkú časť Nockalmstrasse s jej ostrými zákrutami. Zase zahrievam foťák a zabúdam na čas.
Nazad domov
O pol štvrtej sadám do auta a pokračujem po Nockamlstrasse smerom na Innerkrems. Vzhľadom na čas sa vzdávam myšlienky na návrat na Turracher Hӧhe, lebo by som domov asi prišla o polnoci.
V Innerkrems sa držím smerovníka na Salzburg a ďalších 15 – 17 km prechádzam úzkou horskou cestou, ktorá sa od Nockalmstrasse odlišuje v podstate len v tom, že dve autá v protismere majú problém sa obísť a je tu viac kráv popri ceste. A menšia skupinka priamo na ceste. Kravy sú mi otočené chrbtom, ukazujú mi svoje chlpaté zadky a chvostami odháňajú muchy. Trvá mi približne 10 minút, kým sa mi podarí autom dostať pomedzi ne. Darmo, ony sú tu doma. Musím teda čakať.
