Vstávam o šiestej a chystám raňajky. Pár minút po mne sa postupne budí aj manžel a syn, o pol siedmej sadáme k palacinkám a poriadne sa najeme. O siedmej už sedíme v aute a smerujeme na hraničný priechod. Viedeň obchádzame po diaľnici S1 a držíme sa smerových tabúľ na Taliansko, Slovinsko a Graz. Diaľnicu A2, smerujúcu do Grazu, opúšťame na križovatke Seebenstein a ďalej sa držíme es šestky vedúcej popod Semmering.
Opúšťame ju zjazdom na Gloggnitz, z ktorého nás cesta číslo 27 odvádza až ku parkoviskám pri spodnej stanici lanovky. Keď parkujeme, je zhruba deväť. Lístky hore máme rezervované na 9:30. Pani pri okienku ukazujem rezerváciu, pýta sa ma na meno a navrhuje mi skorší výstup – 9:15.
Od lanovky na Preiner Wand (1783 m)
Vystupujeme z lanovky a kontrolujeme smerové tabule. Na Otto Haus by to malo byť 40 minút a odtiaľ hodinu a pol na Preiner Wand. Janino berie turistické paličky a nahodí tempo ako dospelý chlap. Ja sa kde tu zastavujem a fotím si v dopoludňajšom slnku Schneeberg. Obloha je takmer bez obláčika.
Pri chate Otto Haus sme do pol hodiny, nezastavujeme sa, pokračujeme ďalej po modrej značke k Preiner Wand. Janino je síce zvedavý, čo za kríž je nad nami, ale keďže by som rada došla až k chate Karl Ludwig Haus, nápad vydriapať sa na Jakobskögel (1736 m) dostáva červenú. Sľubujem však synátorovi, že ak bude mať ešte energiu a budeme mať čas, pri návrate to môže skúsiť.
Predierame sa kosodrevinou a užívame si výhľady. Viditeľnosť síce nie je najlepšia, ale to nám nebráni tešiť sa aspoň zo strmých stien a zrázov Raxu. Míňame Hohe Kanzel (1699 m) a Weiβkogel (1765 m) a pred nami sa ukazuje kríž na vrchole Preiner Wand. Aj z diaľky vidieť, že je okolo neho množstvo turistov.
Približne o jedenástej sme v medzicieli nášho sobotňajšieho putovania. Z Preiner Wandu máme krásny výhľad na západný masív Raxu s najvyšším vrcholom Heukuppe (2007 m). Niekde pod ním je Karl Ludwig Haus. Chata, ku ktorej by som sa rada dostala.
Preiner Wand – Karl Ludwig Haus (1804 m)
Po jedenástej zostupujeme do doliny k chate Neue Seehütte (1648 m), kde sa máme rozhodnúť, či ideme lesnou cestou Seeweg nazad k lanovke, alebo pokračujeme. Podľa smerovníka by nám cesta k chate mala trvať viac ako dve hodiny.
Je pol dvanástej, čo znamená, že by sme tam boli o druhej, s ohľadom na krpca možno neskôr. Uzatvárame dohodu, že kdekoľvek budeme, o druhej sa točíme nazad. Súhlasím a nasledujem nášho malého kamzíka.
Ten sa prediera kríkmi a žihľavou po turistickom chodníku rovnakým tempom ako my dospelí. Prudké stúpanie sa asi po dvadsiatich minútach trochu zmierňuje a my pokračujeme po červenej ďalej. Manžel s palicami, kamzík si pomáha rukami.
Niektoré miesta sú exponované viac, niektoré menej. S pevným krokom a závratmi nemám problém, no neviem odhadnúť, čo to naše nabudené dieťa. Chalanisko si ale vykračuje ako po chodníku okolo Veľkého Draždiaka v Petržalke.
Červená stúpa ďalej a ďalej, pomaly dorovnávame to, čo sme naklesali od Preiner Wandu k chate Neue Seehütte a dostávame sa ku križovatke dvoch ciest. Jedna vedie hore k Predigstuhlu (1902 m), druhá kotlom popod hrebeň cez Bismarksteig.
Pokračujeme strmo hore a stretávame v protismere turistov. Tí obdivne pozerajú na Janina (stále drží dospelácke tempo a je vo vedení nášho trojboja) a niečo mu po nemecky hovoria. Domysliac si, že ho chvália anglicky odvetím, že je to náš malý hrdina, ktorý miluje hory a turistiku, prehodíme ešte pár slov a pokračujeme každý svojou cestou.
Konečne sme hore. Stúpanie už je len veľmi mierne a my si vychutnávame výhľady na Alpy. V doline pod nami sa pasú kravy a my konečne vidíme chatu, ktorá má byť cieľom našej cesty. Delí nás od nej vcelku prudký zostup.
K chate prichádzame o štvrť na dve. Neveriacky pozerám na svoje dieťa, ktoré dalo výstup za jeden a trištvrte hodiny, zhruba o pol hodiny kratšie než hovorili smerovníky po ceste. Ako hrdá mamina mu sľubujem, že keď prídeme domov (a je jedno, koľko bude hodín), môže si ešte pustiť televízor a dať si nanuk. Nechápem, kde sa v ňom zobralo toľko energie, aby svojím tempom, nadšením a nasadením pokoril aj nás dospelákov, ale som rada, že to dal. Na chate si dávam nealkoholické pivo, drobec zje polievku, oddýchneme si, pokecáme s česky hovoriacou čašníčkou a o druhej sa dávame na zostup. Alebo skôr na výstup a potom zostup.
Návrat k lanovke
Ako som predpokladala, za trištvrte hodiny čo sme oddychovali, nám stuhli svaly. Nemáme však na výber, nazad k autu sa dostať musíme. Pomaly stúpame strmým chodníkom hore a v protismere stretávame veľké množstvo maďarsky hovoriacich turistov. Chodník je našťastie široký, takže nemáme problém sa vyhnúť.
Za jeden a pol hodiny sme opäť pri chate Neue Seehütte a vydávame sa na stúpanie k Preiner Wandu. Po pár minútach sa z tejto trasy oddeľujeme a na návrat ku stanici lanovky volíme síce nudnú, ale na klesania a stúpania prijateľnejšiu trasu Seeweg, ktorá sľubuje, že o hodinu sme pri chate Otto Haus. Všetci traja už sme unavení, už nás nezaujímajú výhľady ani hory. Už len prekladáme nohu cez nohu, aby sme sa k tej chate nejako dopravili, vediac, že odtiaľ už to nie je ďaleko.
Keď nám mizne z dohľadu Otto Haus, odporúča sa môj pravý bedrový kĺb. Odkedy mám zoskrutkovanú chrbticu, zostupy tlmím nielen trekingovými palicami, ale aj kolenami a bedrami. Aby som odľahčila chrbát. Pomaličky krivkám popri mojich chlapoch a naozaj sa teším, keď zbadám vrchnú stanicu lanovky. Posledné metre sú vždy najhoršie, človek má pocit, že cesta je nekonečná. Kým čakáme na našu lanovku, dávam si ľadové kapučíno a punčovú kocku. Potrebujem cukor!
Ani neviem ako a už hlásia náš zostup. (Podarilo sa nám hore v automate zmeniť rezerváciu a ideme dole skoršou lanovkou.) O šiestej vyzúvam turistické topánky a bosá sadám za volant. Janino sa vyzúva tiež a aj keď si myslím, že po ceste zalomí, je hore celý čas. Teší sa na telku a nanuk po obvyklej večierke. O pol deviatej už všetci spíme. Ráno náš tatino zadáva trasu do mapy a oznamuje nám, že sme nastúpali približne 1000 výškových metrov. Dostatočný zaberák pre dospeláka, nieto pre dieťa.
