Po raňajkách otváram notebook a sledujem snímky z radaru. Vyzerá to tak, že by sa mohlo vyčasiť. Sadáme s Janíkom do auta a vyrážame do Nassfeldu. Zo Sonnleitnu je to kúsoček, takže na parkovisku pod Madritschenbahn sme za pár minút. Dole kupujem spiatočné lístky na lanovku a dohadujem sa s Janinom, že sa nebudeme ponáhľať, ale posledný deň v Alpách si vychutnáme.
Plán je jasný. Z Madritschenu ísť dole k jazeru s vodotryskom a odtiaľ po červenej k snehovému poľu. Potom sa vrátiť nazad na pôvodnú značku, pripojiť sa k žlto-červenej na cestu k Rudnig Alm a odtiaľ po pohodlnej štrkovej ceste ísť až k chate Trӧpolacher Alm. Cesta tam by nám mala zabrať aj so zastávkou 2,5 – 3 hodinky. Cesta nazad dve hodinky. Od lanovky vyrážame zhruba o 11-tej, takže do 17-tej by sme mali byť nazad aj s dostatočne veľkou časovou rezervou.
Rudnig Sattel (1945 m)
Cesta k snehu vedie viac-menej po vrstevnici krásnym skalným morom. Janík sa mení na kamzíka, skáče zo skaly na skalu a užíva si výlet. Teší sa na sneh, ale poctivo sa zastavuje pri každej červenej značke a nepokračuje, kým nevidí ďalšiu. Pod snehom sme asi za 20 minút a nasleduje kratučký úsek stúpania. Sadám si na skalu a nechávam syna vyjašiť sa.
Dobiehajú nás dve české turistky. Chvíľu sa bavíme o tom, kto má kam namierené. Ony idú na Rosskofel (2240 m), my plánujeme oddychovejšiu prechádzku. Hneď ako sa Janino v snehu dohrá. Prehodíme ešte pár viet, zaželáme si krásny výlet a dievčatá pokračujú smerom hore. Ku mne príde môj syn a oznamuje mi, že z toho snehu sa fakt nedá postaviť snehuliak. Bodaj by sa dal, keď to nie je čerstvý zimný sniežik, ale niečo, čo dlho rozmŕzalo a zase zamŕzalo a teraz sa to postupne topí.
Pozerám do malého údolia, ktorým by sme mali prejsť k Rudnig Alm. Keďže som nasledovala kamzíka, nesledovala som, kadiaľ pokračuje značka a vracať sa až k jazeru sa mi nechce. Červenú vidím aj nad nami. Pozerám do mapy a vyhodnocujem situáciu. Počasie je dobré, náš medzičas tiež a Janinovi sa cesta po skalách páči. Navrhujem mu preto, aby sme pokračovali tou cestou, ktorou šli dve české turistky a potom sa z nej odpojili a šli dole k Rudnig Alm. Znamená to ale ísť skalami takmer strmo hore. Najvyšší bod tejto časti túry by mal byť zhruba vo výške 2000 m, sme asi vo výške 1750 m. O rozdiele, ktorý musíme nastúpať a o tom, že koniec stúpania je v nedohľadne (a že to, čo vidíme, je len medzibod) mu radšej nehovorím. Poznám ho a viem, že to zvládne.
Obchádzame snehové pole, ktoré je na krajoch poriadne zablatené. Kde-tu sa mu nedá vyhnúť a blato sa nám lepí na nohavice. V širšom úseku beriem do rúk ako tak čistý sneh a nohavice sebe aj drobcovi očistím. Po chvíľke nechávame snehové pole za sebou a mierime hore. Skalu za skalou prekonávame výškové metre a začína na nás pražiť slnko.
Sme tesne pod zvislou skalnou stenou, keď mi Janino zahlási, že jemu sa už hore nechce a máme sa vrátiť. Tento návrh zamietam s tým, že mne sa zase nechce skalným poľom skackať dole a za bočným hrebeňom stúpanie také ostré nebude. Kráčame popod stenu, keď tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal – objavil sa na chodníku potôčik. Janko okamžite zabudol na to, že by ho mohli bolieť nohy a že má ešte stúpať. „Mamina, prameň!“ skríkne od radosti. Prejdeme asi tri ďalšie metre a tam ďalší. A potom ďalší. Vodu počujeme zurčať aj pod nami. V kamzíkovi sa opäť prebúdza prieskumník a takmer zabúda sledovať značky. Chvíľami ho upozorňujem, že odbočil z cesty a mal by sa vrátiť.
Nakoniec ani neviem ako a sme v najvyššom bode našej túry – niekde vo výške 2000 m, kde sa cesta rozdeľuje. Vľavo pokračuje chodník podľa mojej mapy na Rosskofel, vpravo sa dostaneme do sedla Rudnig Sattel. Ešte chvíľu ideme skalami a konečne sa dostávame na niečo, čo vyzerá ako chodník. Moja radosť netrvá dlho. Zostup do sedla ide opäť skalami. Ako sa mi nechcelo „skackať“ nazad k snehovému poľu, tak si to „užívam“ z tejto strany. Kde-tu je chodník taký strmý, že zliezame po štyroch. Každú chvíľu stojíme a hľadáme značku. Okrem klasickej rakúskej červeno-bielej je tu aj modro-oranžová, takže keď nevidíme jednu, riadime sa druhou.
Posledné skaly a sme na malej (mierne podmáčanej) lúke. Pod nami Bivacco Ernesto Lomasti, napravo Troghӧhe, naľavo Trogkofel (2279 m) a v pozadí kopec ďalších alpských vrcholov, ktoré neviem identifikovať. Netrápim sa tým. Pozerám na značky na rázcestníku a premýšľam, podľa ktorej z nich sa dať na zostup. Informácií pomerne dosť, no ani jedna o Rudnig Alm alebo Trӧpolacher Alm. Neprekáža, pod nami vidím minimálne pleso, za ktorým je chata Rudnig Alm. Značku hľadám márne, a tak nakoniec velím zostup po lúke, na ktorej sa pasú kravy a ktorá je na viacerých miestach križovaná koľajami od áut. Dôležité je, aby sme mali lanovku Rudnigsattelbahn stále po ľavej ruke.
Trӧpolacher Alm
Mäkká tráva je pre naše nohy po štveraní sa skalami veľmi príjemnou zmenou. Janino letí dole, pozor dáva len na kravské lajná. Jedno pošmyknutie mu počas našej dovolenky evidentne stačilo. Pod nami je rodinka s deťmi, ktorá nás pozorne sleduje a počúva. Chvíľu sa čudujem, ale keď sa mi pozdravia po slovensky a pýtajú sa, odkiaľ ideme, chápem, prečo sme ich tak zaujali.
Neprejde viac ako 20 minút a sme dole. Rudnig Alm míňame okolo druhej a pred nami je hodina pohodovej prechádzky po širokej štrkovej ceste. A práve tu, v záverečnej polovici a záverečnom stúpaní prichádza kríza. Nie, nebolia ho nožičky. Je tak strašne hladný, že nemá dostatok energie na to, aby kráčal normálnym tempom. Od začiatku túry zjedol pár koláčikov, ale odvtedy ubehli minimálne tri hodiny a čas obeda bol už dávno. Tiež som hladná, teším sa na poriadnu gulášovú polievku s chlebom a nealkoholické pivo.
Na chatu Trӧpolacher Alm prichádzame o tretej. Starý pán má problém s iným ako nemeckým či talianskym jazykom, tak za nami posiela svoju o poznanie mladšiu kolegyňu. Ja som s výberom jedla a nápoja jasná, horšie je to s krpcom. O polievke ani počuť, že bryndzové halušky tu bude márne hľadať sa mu ja rovnako márne snažím vysvetliť, a tak nakoniec končí pri dvoch chleboch s maslom a kopcom syra od kráv, ktoré tu chovajú.
Že lanovku nestihneme je mi nad slnko jasné, preto nechávam Janina, aby poriadne preskúmal okolie chaty a pohral sa s kozami, ktoré na nás hľadia spoza plota. Vstup na terasu majú z logických dôvodov zablokovaný, hoci môjmu dieťaťu by určite neprekážalo jednou rukou tlačiť do seba chlebík a druhou škrabkať kozu za rohami.
Okolo pol štvrtej vidím, že nad Zweikofelom (2013 m) sa začínajú od juhozápadu hromadiť búrkové oblaky. Okamžite volám domov a prosím manžela, aby mi preveril, či z toho pršať bude alebo nebude. Väčšie či menšie množstvo rôznych oblakov sme mali nad hlavami po celú dobu nášho výletu, ale žiadne neboli oloveno sivé a tak nízko.
Manžel velí, aby sme okamžite išli nazad na Madritschen. Búrka ide od Talianska, podľa radaru to vyzerá, že hraničný hrebeň ju zadrží, ale garantovať mi to nevie. Zháňam Janina a snažím sa zaplatiť. Opäť mám šťastie na starého pána, ktorý mi lámanou angličtinou povie, že pošle kolegyňu. Prejde dobrých 10 minút a kolegyňa nikde. Slnko zašlo za oblaky a ostalo chladno, obliekam si tričko s dlhým rukávom a mikinu, vstávam od stola a idem do chaty. Konečne sa mi podarí zaplatiť za jedlo a nápoje a môžeme vyraziť. Sú takmer štyri.
Návrat k autu
Ako tatíkpredpokladal, búrka sa drží na talianskej strane a my môžeme počas prvej časti návratu sledovať, ako sa postupne oblaky posúvajú poza hraničný hrebeň. Až ku Rudnig Alm ideme po rovnakej štrkovej ceste, po ktorej sme šli do cieľa dnešného putovania.
Pleso pri Rudnig Alm obchádzame zdola a dostávame sa ku križovatke ciest. Ani jeden smerovník nás však nenaviguje na Madritschen. Jediné, čoho sa dá držať je smer Nassfeld a Tressdorfer Alm. Aj keď viem, že od jazera s vodotryskom vedie k Rudnig Alm rovnaká široká štrková cesta, po akej sme šli až k plesu pri tejto chate, nemám už energiu a ani chuť zisťovať, kde sme sa od nej odpojili. Sledujeme červenú značku a na žltých smerovníkoch sa držíme smeru Nassfeld. Široký chodník sa mení na úzku lesnú cestičku, ktorá kde-tu križuje potok, kde-tu ide skalami a občas je taká podmáčaná a blatová, že Janino si pekne krásne vyzúva tenisky, ktoré som mu ponúkla na Trӧpolacher Alm, a opäť si dáva turistické topánky.
Je zhruba šesť, keď sa dostávame k jazeru s vodotryskom. Vodotrysk samozrejme nefunguje, rovnako ani protiprúd na našom konci jazera. Všetky vodné atrakcie sú vodou napájané len v čase, kedy premáva lanovka. Janinovi to neprekáža. Sme tu úplne sami, takže môže nerušene skúmať všetko to, čo nemohol, keď tu bol kopec iných detí. Postupne sa dávame na cestu k vrchnej stanici lanovky Madritschenbahn a zastavujeme sa pri vodných mlynoch. Janík sa hrá v potoku, ja si sadám na širokú drevenú lavicu a vychutnávam si výhľad na talianske Alpy. Búrka opäť prečistila vzduch, slnko je inde ako bolo pred obedom a viditeľnosť je neporovnateľne lepšia.
O trištvrte na sedem sa dávame na zostup do Nassfeldu a k autu. Nikde ani živej duše, všade je pokoj a ticho. Počuť len zvonce kráv. Janko si skáče, behá, teší sa z absolvovanej túry a niekde sa zastavuje pri zastávkach dobrodružnej cesty Fixiho a Foxiho. Síce v opačnom smere (začína sa v údolnej stanici lanovky), ale neprekáža mu to. Pri jednej z informačných tabúľ, ktorú si chce ísť pozrieť, stoja kravy. Kým vyhodnotím situáciu, moje dieťa sa bezstarostne približuje k tabuli a tým neplánovane aj do príliš veľkej blízkosti jednej z kráv. Tá sa oproti nemu okamžite rozbehne a zastavuje sa až na to, že jej zahatám cestu s rukami vbok.
