Zhruba o pol tretej sadáme do auta a vraciame sa od vstupu do rokliny Siesenbergklamm na hlavnú cestu. Nad hlavami máme nie veľmi prívetivé, oceľovo sivé mraky, miestami je oblačnosť pretrhaná a vidíme modrú oblohu. Dalo by sa povedať, že každý kopec má vlastné počasie. Míňame odbočku k jaskyni Lamprechtshӧhle, keď mi môj manžel oznamuje, že mu navigácia nevie nájsť roklinu Vorderkaserklamm. Neprekáža.
Odbočku a cestu ku Vorderkaserklamm si spred desiatich rokov pamätám. Sledujem značenia popri ceste a o chvíľku vidím veľký hnedý pútač označujúci odbočku k tiesňave. Z hlavnej cesty ideme doľava a asi 2 km sa pomaličky vlečieme dolinou Schnidergraben, ktorou tečie malý široký potok. V tom sa za teplých letných dní zvykne kúpať množstvo ľudí. Alebo sa aspoň zvyklo v časoch, keď sme sa do rokliny vydali pred desiatimi rokmi za jedného horúceho augustového dňa.
Teraz je cesta prázdna, popri potoku niet nikoho. Vonku je približne 15 °C, slnko sa ukáže len sporadicky a hneď sa zas, vyľakané množstvom vody a oparu, skryje za oblak, takže počasie kúpaniu veľmi nepraje. Pred treťou parkujeme na štrkovom parkovisku pri reštaurácii a vstupe do rokliny a rezkým krokom mierime k okienku, kde si kupujeme lístky. Prudké stúpanie lesom k začiatku rokliny, ktoré zmierňujú serpentíny, doslova vybehneme za pár minút. Turistov veľa nestretávame, po plnej Siesenbergklamm je to príjemná zmena.
Tesne pod vstupom do rokliny nás víta vodopád. „Škoda stromov, ktoré ho zakrývajú,“ hovorím si v duchu, no aj tak sa tu pristavíme a kocháme sa. Sú tri, viem, že do hodiny začne pršať, preto bez zbytočného zdržiavania pokračujem aj s chlapcami ďalej. Rovnako viem, že mne to bude trvať dlhšie ako im, preto Jankovi dávam kľúče od auta a dohadujem sa s ním, že na mňa nikde nemajú čakať, ale majú ísť rovno do auta, aby ich po ceste nechytil dážď.
Vchádzam na prvú drevenú lávku, ktorá vedie medzi obrovské skalné steny. Žasnem nad tým, aká je roklina úzka a z drevených lávok, rebríkov a mostíkov v celej jej dĺžke neschádzam. Na väčšine miest je roklina široká len tak, aby tadiaľ prešiel jeden človek.
Čo ma najviac teší je fakt, že tiesňava je v podstate prázdna. Môžem kráčať pomaličky a vychutnávať si každý meter. Až na jej konci, keď vychádzam spomedzi skál, stretávam prvých turistov. Zdravíme sa, všetci svorne obdivujeme niekoľkostupňový vodopád a hľadíme na oblaky nad nami. Zhodneme sa v tom, že asi čoskoro začne pršať. Turisti sa dávajú na zostup dolu na parkovisko, ja sa ešte pár minút zdržím.
Okolo trištvrte na štyri, akurát keď si poviem, že mám dosť záberov konca rokliny a vodopádu, na mňa dopadnú prvé dažďové kvapky. Viem, že tentoraz to nie je nijaká prehánka, takže rýchlo balím statív aj foťák, na ruksak navliekam pršiplášť a na seba nepremokavú bundu. Rýchlym krokom prejdem posledné drevené schodíky a po lesnej ceste pokračujem dole. Dážď sa zhusťuje, hoci pomedzi stromy to ešte stále nie je žiaden strašný lejak. Za 10 minút som dole pri potoku a vychádzam z lesa. Až tu zisťujem, ako veľmi prší. Našťastie k autu mi stačí prejsť len cez potok a ihrisko medzi reštauráciou a predajňou vstupeniek. Chlapci sú dnu. Ruksak zakrytý mokrým pršiplášťom dávam do kufra, mierne od dažďa otrasiem bundu, tiež ju hodím do kufra a sadám na miesto šoféra. Kým sme v doline, stromy nás chránia pred dažďom. Akonáhle vyjdeme na hlavnú cestu, stierače prestávajú stíhať. Strhol sa regulárny lejak.
