Tak ako sa legenda viaže ku Liechtensteinklamm, viaže sa aj k tejto rokline. Počas jednej studenej zimnej noci vyhnal lesné víly z rokliny hlad a tak zamierili k farme, nachádzajúcej sa na trávnatom úbočí nad ústím riečky Rauriser Ache do rieky Salzach. Farmár ich okamžite pozval do svojho príbytku, pripravil im jedlo, lesné víly sa najedli a spokojné sa chceli vrátiť späť do rokliny. Pred tým, než zo statku odišli, opýtali sa farmára, čo by si prial ako odmenu za svoju pohostinnosť a starostlivosť. Ten sa na chvíľu zamyslel a potom im vysvetlil, že prameň pri jeho farme je takmer vždy vyschnutý a on a celé jeho gazdovstvo trpia nedostatkom vody. Jeho prianím teda bolo, aby sa navždy vyriešil tento problém a už nikdy netrpel suchom. Víly prisľúbili pomoc a pri odchode mu povedali, aby na jednom mieste za gazdovstvom vykopal jamu. Farmám urobil, čo mu víly kázali a natrafil na prameň vody, ktorý už nikdy nevyschol.
Zápchy sa v oboch smeroch počas našej návštevy Liechtensteinklamm rozpustili, takže do Taxenbachu prichádzame bez väčších zdržaní. Mraky sa nad nami opäť sťahujú a viem, že nemáme viac ako 1,5 h, kým začne pršať. Auto nechávame na parkovisku č. 2 nad Salzou a vydávame sa na niekoľkominútový presun asfaltkou ku vstupu do rokliny. Je prvým miestom, kde sa nedá platiť kartou, berú len hotovosť.
Hneď za vstupným turniketom sú dve veľké drevené skrine s prilbami. Predavač nás na nič neupozornil, ani sme nevideli žiadny oznam, že by boli prilby povinné, usudzujem teda, že sú tam pre tých, ktorý sa rozhodnú ísť na klettersteig (v rokline pred desiatimi rokmi, pri mojej prvej návšteve, nebol). Po pár metroch sa však vraciame, pretože si na veľkej tabuli prečítam bezpečnostné pokyny, kde sú prilby uvedené ako povinná výbava. Dospelácku nasadím na hlavu sebe, detskú Janíkovi a vydávame sa na prieskum. Sme na dohľad vodopádu Grosser wasserfall, keď môjho syna zaujme informačná tabuľa. Našťastie je okrem nemčiny aj v angličtine, takže mu postupne prekladám starú legendu viažúcu sa k tomuto miestu.
Aj v tejto rokline pribudli za posledné roky ochranné siete. Liechtensteinklamm, bohužiaľ, nebola jediná roklina, kde nastal zával. V nej sa to síce zaobišlo bez zranení a úmrtí, to sa však nedá povedať o Baerenschutzklamm, kde v júli 2020 zahynuli po zosuve kameňov traja ľudia a ktorá je stále zatovrená. Prilby a siete sú pravdepodobne reakciou prevádzkovateľov na tragickú udalosť a na zosuv v Liechtensteinklamm.
Janík hľadá možnosť zliezť dole ku vode, ale bez úspechu. Namiesto toho však na viacerých kameňoch vidí nápisy a nakreslené kvetiny plesnivca. Zaujme ho to dosť na to, aby bol ochotný ma čakať, kým fotím. Na rozdiel od Liechtensteinklamm tu nie je veľa turistov, takže si to vychutnávam a využívam každú možnosť rozložiť statív a fotiť s dlhšou expozíciou.
Keď sa dostávame k sústave malých tunelov, je nadšením bez seba. Že nemôže ísť dole k vode mu zrazu neprekáža. Nad posledným tunelom je posledný most, za ním malá útulňa a pár lavičiek. Sme na konci rokliny. Cesta odtiaľto pokračuje do Raurisu. Janík sa trochu posilní jedlom, napije sa a dávame sa na zostup. Roklina nie je obojsmerná. Keď vychádzame z posledného tunela, návratová cesta sa odkláňa od rokliny, vedie do ďalšieho menšieho tunela a za ním lesnou cestou ponad roklinu nazad ku turniketom a skriniam s prilbami.
Prilby už nepotrebujeme, dávame si ich dole. Namiesto nich si obliekame nepremokavé bundy a dávame kapucne, lebo začína pršať. Dážď je presný skoro ako švajčiarske hodinky. Kým sme v lese, nie je to také zlé, ale akonáhle z neho vyjdeme, pocítime lejak naplno. Rýchlo vraciame prilby do otvorenej skrine, prechádzame turniketom (Pozor!, lístky po vstupe do rokliny neodhadzujte ani neničte, budete ich potrebovať na prechod výstupným turniketom) a vraciame sa po asfaltke nazad k autu.
