K tejto rokline je, tak ako k mnohým iným v Alpách, viazaná aj legenda. Tá hovorí, že miestny kováč prisľúbil svoju dcéru diablovi, ak mu na oplátku priamo k dverám privedie horúce liečivé pramene z Gasteinu. Súčasťou tejto dohody bola aj podmienka, že pramene z Gasteinu musia vyvierať pred kováčovým domom skôr než ráno zakikiríka prvý kohút. Diabol súhlasil a pod rúškom tmy sa pustil do práce. Dohodu odhalila aj prefíkaná kováčova žena, vzala kohúta k vode, prinútila ho piť a kohút zakikiríkal ešte pred svitaním. Keď sa tak stalo, diabol bol práve uprostred roboty a uvedomil si, že prehral. Naplnený hnevom zhodil horúce pramene do rokliny tak, aby ich už nikdy nijaký človek nedokázal nájsť.
Tatík sa po náročnej túre predošlého dňa necíti dobre, preto ho nechávame doma a vyrážame len vo dvojici. Cesta do mestečka St. Johann im Pongau prebieha pokojne až na posledných pár kilometrov, ktoré strávime v zápche. Našťastie, hneď na začiatku mestečka schádzame z hlavnej cesty a jeho okrajom smerujeme k parkoviskám pred roklinou. Je ich tam niekoľko a všetky až na parkovisko č. 4 pri odbočke k rokline (to najvzdialenejšie) sú plné. Pokračujem ďalej a dúfam, že niekde sa nejaké miestečko uvoľní, inak budeme musieť šliapať dobrú pol hodinu, kým vôbec prídeme aspoň k obchodu so suvenírmi. Pred parkoviskom č. 1 stojí muž vo výstražnej veste s vysielačkou v ruke. Pred nami stoja štyri ďalšie autá. Ako mu hlásia uvoľnené parkovacie miesta, postupne nás púšťa ďalej.
Zaparkujem, vezmeme si z auta potrebné veci a po návšteve toalety sa chvíľu zdržíme v obchode so suvenírmi. Pred vstupom do rokliny nás čaká mierny šok. Pred desiatimi rokmi sme sem prišli hneď ráno. Teraz je poludnie a ľudí je tu, ako keby bol vstup zadarmo. V rade na lístky strávime dobrých 20 minút.
Pripravujem sa na to, že po tom, čo sa do tiesňavy v roku 2017 zrútilo asi 300 ton skál, bude iná, ako si ju pamätám. Opäť ju otvorili len vlani, jednak odstraňovali následky zosuvu a jednak vylepšovali zabezpečovacie prvky.
Hneď prvý most cez riečku je zmenený – prechod cezeň je zabezpečený oceľovými sieťami natiahnutými ponad celú jeho dĺžku. Za ním vchádzame do tunela, ktorý je osvetlený reťazou LED svetielok umiestnených pod dreveným zábradlím. Janíkovi sa to veľmi páči a je zvedavý, ako to bude ďalej.
Keď z tunela vychádzame, objaví sa po mojej ľavej ruke plot. Upozorňuje na to, že je potrebné držať sa vytýčenej trasy a neschádzať z nej a že je zakázané vstupovať na uzavretý úsek starého turistického chodníka, ktorým sa cez túto časť rokliny prechádzalo do roku 2017. Namiesto starého chodníka nás nový vedie kúsok ďalej od potoka Groβarlbach, popri skalnej stene. Drevené lávky sa menia na kovové a stúpame hore na vyhliadkovú plošinu. Roklina je obojsmerná, ústupová cesta z jej vrcholu nevedie, takže sa prepletáme nielen pomedzi ľudí, ktorí idú naším smerom, ale aj pomedzi vracajúcich sa turistov.
Od vyhliadkovej plošiny vedie zatočený kovový slimák nazad dole a k potoku. Nová cesta sa tu napája na starú a ďalej pokračuje bez zmeny. Prechádzame najužšou časťou tiesňavy, chodník vedie priamo popod skalný previs. Občas na nás zhora padá voda.
Pod nami hučí Groβarlbach, ktorý sa po výdatných dažďoch (nielen) posledných dní zmenil na dravú riavu. Janíkovi sa táto časť obzvlášť páči, ale stále sa ma pýta, kedy bude môcť zísť dolu k vode a hrať sa. Kedysi sa dalo k vode zísť pri vodopáde na konci sprístupnenej časti rokliny, no či je to tak aj po desiatich rokoch, netuším.
Vyhýbame sa davom v protismere a pomaly stúpame hore, záverečný vodopád máme na dohľad. Prejdeme až na úplný koniec a kamzík na mňa sklamane pozrie, že k vode sa ísť nedá. Roklina pre neho stratila v tom momente akékoľvek čaro a chce sa len rýchlo vrátiť nazad. Vzhľadom na množstvo turistov zdieľam jeho nápad. Pri pokladni a reštaurácii na začiatku rokliny sme asi za 15 minút. V reštaurácii sa posilníme výdatným jedlom, nastúpime do auta a odchádzame. Mierime do Taxenbachu, aby som synovi ukázala ďalšiu krásnu roklinu – Kitzlochklamm.
