Vysoké Taury (Hohe Tauern) sú nádherné v každom ročnom období a sú plné „naj“. Sú najvyšším pohorím v Alpách východne od Brennerského priesmyku a sú najvyšším pohorím Rakúska. Nachádza sa tu najvyššie položená rakúska alpská vysokohorská cesta Grossglockner Hochalpenstrasse, najvyšší vrch rakúskych Álp – Grossglockner, najväčší ľadovec rakúskej časti Álp – Pasterzee, aj najvyššie vodopády Európy – Krimmel wasserfalls. Časť zoskupenia Vysoké Taury je národným parkom, ktorý je najväčším národným parkom v Alpách.
Grossglockner Hochalpenstrasse som za posledných desať rokov navštívila niekoľkokrát. Teraz (jeseň 2021) je takmer koniec októbra, chaty popri ceste sú pozatvárané, mýtne je kvôli tomu znížené o desať eur (z 37,50 € na 27,50 € pre osobné auto), vrcholky „kopčekov“ okolo cesty sú pocukrované čerstvým snehom a aj keď sa slniečko usilovne snaží ohrievať vzduch, teplota sa pohybuje okolo bodu mrazu. Okrem toho sú tri popoludní, keď prechádzame mýtnicou. Na žiadne veľké túry to nebude. Po prvýkrát za desať rokov sa mi však črtá možnosť vychutnať si tu, uprostred vysokých horských štítov, západ Slnka s výhľadom na všetky svetové strany.
Pri prvej zastávke na mňa, zaliaty slnkom, hľadí môj obľúbenec Groβer Wiesbachhorn (3564 m). Jeho plochý široký vrchol ma uchvátil už v roku 2011, ale zatiaľ som si netrúfla ho zdolať. Turistické chodníky vedú z oboch jeho strán – od vodnej nádrže Mooserboden nad Kaprunom, aj z doliny nad Ferleitnom. Prevýšenie od vodnej nádrže je zhruba o tisíc metrov menšie ako z údolia a po ceste je chata Henrich Schwaiger-Haus (2802 m), na ktorej si človek môže v prípade potreby oddýchnuť a občerstviť sa. Ďalej chodník pokračuje hrebeňom a obchádza väčšinu ľadovcov. Od Ferleitenu naopak vedie vo vrchnej časti priamo ľadovcom Teufelsmϋhlkees.
Kým sa kocháme prírodou a naberáme po dlhej ceste z Bratislavy do pľúc čerstvý horský vzduch, od východu sa na nás začína tlačiť oblačnosť. Sadáme preto do auta a pokračujeme zákrutu za zákrutou v ceste. Edelweiβspitze nechávame v oblakoch za sebou a mierime k tunelu pod Hochtorom (2576 m). Pôvodne sme sa chceli prejsť z Hochtoru cez Tauernkopf (2628 m) na Schareck (2606 m), ale vietor je taký nepríjemný, že to vzdávame. Oblečenia je síce dosť, ale máme so sebou 5-mesačné šteniatko zlatého retrievera, ktoré nemáme do čoho zababušiť.
Pomaly klesáme ku kruhovej križovatke nad Heiligenblutom a za ním odbočujeme na cestu ponad údolie. Všetky chaty sú zavreté. Miestami vidieť odparkované autá a turistov, ktorí si fotia Groβglockner. Ani nevieme ako a sme na parkovisku pri Kaiser Franz Josef Höhe. Parkovací dom je takmer prázdny. Vyhliadková plošina pred ním tiež. V momente, ako vyjdeme zo závetria ozrutnej stavby, začíname chápať, prečo tu dokopy nikto nie je. Vietor je taký silný, že mám problém udržať fotoaparát v ruke. Aj keď som naobliekaná ako Eskimák, studený severák je neúprosný a onedlho mám prsty skrehnuté na kosť aj v rukaviciach. Archibald spokojne krúti chvostom a všetko zvedavo oňucháva.
Rovnakou cestou sa cez celú nádhernú Grossglockner Hochalpenstrasse vraciame späť. Slniečko je nízko, začala zlatá hodinka. Celé okolie je zahalené do nádherného mäkkého zlatého svetla a sneh na vrcholkoch hôr okolo nás priam žiari. Pár ráz parkujeme na odpočívadlách pri ceste, aby sme si krásu zvečnili objektívmi, no vietor je stále nepríjemne silný a studený. Rýchlo nás zaháňa nazad do tepla auta.
Na dlhšie sa zastavujeme až na Edelweiβspitze. Cesta k chate je opravená, autom sa dá ísť úplne hore. Na výhliadkovej plošine a na parkovisku pred chatou zachytávame posledné svetlo – modré, ružové, fialové, žlté a oranžové. Či pozriem na sever, juh, západ alebo východ, sneh zvýrazňuje farby na obzore a mne sa núkajú neopakovateľné zábery.
Po tom, čo sa s nami rozlúči aj posledný kúsok svetla, odchádzame dolu k mýtnici vo Ferleitene a odtiaľ do Kaprunu, kde máme zabezpečené ubytovanie.
