Výhliadka Five Fingers sa nachádza na severnej strane ľadovca Dachstein. Zo severnej aj južnej strany je Dachstein populárnym lyžiarskym strediskom a so svojimi dvadsiatimi piatimi kilometrami zjazdoviek patrí k jedným z najdlhších v Európe.
Cestou z Planneralm, kde som so synom strávila jeden z marcových víkendov, sa rozhodnem urobiť si zachádzku a previezť sa do obce Obertraun. Počasie je nádherné, nebo bez obláčika a hory ako vystrihnuté z rozprávky. Obchádzame Grimming, ktorý sa dvíha z okolitých pasienkov a políčok oproti azúrovo oblohe do výšky 2351 m a tiahne sa od obce Pϋrgg – Trautenfels až po obec St. Martin am Grimming (dokopy približne 13 km). Nasleduje scénická jazda okolo mestečka Bad Mittendorf a Bad Aussee, ktorá mi do hlavy vháňa známu hlášku z filmu Vesničko má středisková: „Vy ste se zase kochal, pane doktore.“ Kochám sa samozrejme tiež, cesty sú takmer prázdne a šoféruje sa pohodlne.
V Obertraune odbočujem tesne pred 10.30 h prudko doľava – odbočka k lanovke na Krippenstein sa nedá minúť, je vyznačená nielen dopravným značením, ale aj reklamným oblúkom ponad celú cestu. Parkovisko pod lanovkou je plné, pán nás naviguje na nižšie položené menšie parkovisko, ktoré sa stihne zaplniť, kým sa s Janíkom obliekame. Sme v tieni a dole je zima. Pamätajúc na sobotný zážitok z Dachsteinu, kde sme celú dobu zápasili so silným vetriskom, si dávam o jednu vrstvu viac. Na Krippensteine sa nebudeme mať kam schovať, pokiaľ nebudeme chcieť len zaliezť do reštaurácie na obed.
Pri okienku pred budovou lanovky si pýtam panorama ticket pre dospelého a dieťa. Predavač sa ma pýta, či chceme ísť aj na Five Fingers a keď odpovedám kladne, odporúča Yeti–ticket. Kombinovaný lístok na lanovku, v cene ktorého je zapožičanie snežníc a palíc k nim. Vraj to bude najmä pre dieťa bezpečnejšie. Volím Yeti–ticket a v budove lanovky hľadám požičovňu. Obaja dostaneme pár snežníc a pár palíc a kým sme vybavení, gondola opúšťa stanicu. Staviame sa k turniketom a čakáme na ďalšiu. Smerom hore ide veľmi veľa ľudí. Niektorí s lyžami, niektorí so snežnicami, niektorí len tak. Tlačíme sa na seba ako sardinky a Janino začína byť nervózny. Aj keď palice držím v ruke svoje aj jeho, snežnice si musí niesť sám. Sú veľké a neforemné a nevie sa s nimi v gondole uložiť. V prvej ani v druhej.
O pár minút sme našťastie hore. Pred budovou lanovky si na topánky obúvame snežnice a chvíľu zisťujeme, ako s nimi chodiť. V takmer úplnom bezvetrí a s pražiacim slniečkom je tu teplo. Neprejdeme ani za prvú zákrutu, keď mi Janino hlási, že sa chce vrátiť. Navrhujem, aby sa povyzliekal a ja robím to isté. Čo sa dá napchám do ruksakov, moju bundu si prehadzujem cez batoh a okolo krku ju viažem šnúrkami na kapucni. Pokračujeme mierne do kopca k vrcholu Hoher Krippenstein (2108 m), cesta je široká a upravená ratrakom. Pri malom kostolíku sa stúpanie pre tento moment končí a my klesáme po úzkom chodníku dole ku výhliadke. Snežnice sa ledva zmestia povedľa seba a Janinovi sa pletú jedna o druhú. Teší sa na výhliadku a na to, ako sa bude hrať v snehu, preto neprotestuje, ale poctivo napreduje.
Po dvadsiatich minútach sme na mieste. Aj keď je tu množstvo ďalších turistov, na prstoch vyhliadkovej plošiny nie je nijaká tlačenica. Vyzúvame snežnice a nechávame ich spolu s palicami opreté o to, čo trčí z jednej z informačných tabúľ. Mám pocit, že bez snežníc lietam. Janino behá z jedného prsta na druhý a sleduje, čo sa dá kde vidieť. Nepýta sa ma, kam sa pozerá – v konečnom dôsledku ho to nezaujíma.
Jediná otázka smeruje na Hallstatt a na to, kde presne sa nachádza soľná baňa, do ktorej sa dá ísť ako do turistickej atrakcie. Kým sa prejdem k vysielaču na Pionierkreuz (2034 m), on sa hrabe v snehu. Keď sa vrátim nazad, márne si hľadám dieťa. Zrazu spomedzi kosodreviny na mňa vykukne hlava a začne sa nahlas smiať. Kým som fotila Gesausee a Totes Gebirge, môj syn si ako svišť vydlabal v snehu noru, do ktorej sa bez problémov celý strčil. Svojím výkonom nepobavil len mňa, ale všetkých okoloidúcich.
Nechám ho ešte pár minút blbnúť v snehu, potom znova nasadzujeme snežnice a dávame sa na výstup k lanovke. Kým smerom dole to išlo bez rečí, smerom hore počúvam, ako ho bolia nožičky a aký je strašne hladný. Pri kostolíku, kde už vie, že nehrozí nijaké stúpanie, sa chvíľu hrá s ľadom. Mne to dáva možnosť kochať sa okolím a vychutnávať výhľady. Okolo 13-tej opäť vyzúvame snežnice, ukladáme ich k stojanu na lyže a vchádzame do Lodge am Krippenstein. Janino si dáva pizzu, ja guľáš. Máme slušný medzičas, neponáhľame sa, až kým ma nezačnú oziabať nohy. Moje snehule sú do zimy super, naozaj perfektne držia teplo – ale ak vonku nie je práve -15 °C alebo nadmieru veterno, nohy sa mi v nich potia tak, že mávam mokré ponožky. Nedeľný výlet nie je výnimkou.
V údolnej stanici vraciame snežnice a palice, v aute sa prezliekame do „cestovného“ oblečenia, prezúvame si ponožky aj topánky a o 14.30 h sme na ceste naspäť na Slovensko