Ako inak ukončiť rok, ktorý sa niesol v znamení turistiky a Álp než výstupom na niektorý z menších vrcholov v Rakúsku?
Voľba padá na Groβer Göller (1766 m) nachádzajúci sa v spolkovej republike Dolné Rakúsko, približne dve a pol hodiny od Bratislavy. Tento menej známy „kopček“ sľubuje krásne výhľady na všetky svetové strany a zároveň by nám túra tam a späť nemala zabrať viac ako päť hodín.
O pol siedmej ráno nakladám posádku auta, zapínam navigáciu a z Petržalky mierim na hraničný priechod Jarovce. Obchvatom Viedne idem už viac menej po pamäti, v poslednom tuneli sa držím smerovníkov na Taliansko a Slovinsko. Najkratšia varianta by ma z diaľnice zhodila niekde pri zjazde na Myrafalle, no dnes ráno ma navigácia vytrvalo drží na rýchlostnej ceste. Schádzame z nej až v mestečku Mürzzuschlag a mne je jasné, že staručký Garmin sa rozhodol zobrať nás pomedzi Schneealpe a Vietschalpe.
Viem, že máme parkovať pri malom kostolíku v sedle Gscheid, no moja starinka mnou zadávanú adresu nepoznala. Cieľ pre ňu končí v obci Terz a my tu odbočujeme do ľava. Za pár minút už parkujeme pri niečom, čo najviac pripomína obratisko nákladiakov a kde sú v malom drevenom prístrešku uskladnené koly na zimné značenie cesty. Prezúvame sa do zimných turistických topánok, obliekame na seba vrstvy oblečenia a hľadáme smerovník. Ten je priamo pri hlavnej ceste a stojí na ňom, že na vrchol nám to potrvá dve a pol hodiny.
Po prvých desiatich minútach vyzliekam moju Geographical Norway a odkladám ju do batoha. Miesto nej vyťahujem vestu od môjho obľúbeného výrobcu Jacka Wolfskina, ktorú mi pod stromček naježil Ježiško, a pokračujem vytrvalým tempom ďalej. Baby sa odo mňa oddelili a ostal pri mne Luki. Zvyknutý na tempo svojej najstaršej dcéry Elišky je v pohode s tým, že si podchvíľou robím zastávky v snahe neodpáliť si chrbát hneď v úvode trasy.
Od západu na nás vanie vytrvalý teplý fén a počasie vyzerá ako v apríli. Na ľavo od nás takmer jasná obloha, v ktorej sa kúpe Schneeberg a Rax, na pravo od nás sa ženia všetci čerti a najviac si to odnáša Ötchser, Gemeindealpe a Durrenstein. Akonáhle sa dostávame nad Gsenger (1142 m), objavujú sa prvé fliačiky snehu. Nie je ho veľa, nie je ani príliš hlboký, no až k vrcholu je strategicky rozmiestnený na tých najhorších miestach.
V sedle pod vrcholom vietor naberá na intenzite. Na tielko a termotričko Klimatex obliekam mikinu, vestu dávam nazad a s nadávaním, ktoré je priamo úmerné množstvu ušliapaného snehu na trase mierim strmým kopcom hore. V opačnom smere sa postupne vracia partia Rakúšanov, ktorí parkovali spolu s nami. S jednou z turistiek sa dávam do reči a srandujeme o tom, ako to zvládneme cestou dolu bez toho, aby sme sa šmýkali po zadku.
Stehná pália po dlhom nič nerobení a čím bližšie som k vrcholu, tým menej sa mi chce a tým viac zastávok si musím robiť. Nápory vetra sú v niektorých chvíľach tak silné, že musím zastať a počkať, aby som mohla bezpečne pokračovať ďalej. Keď na mňa Luki kričí, že uvidí kríž, ani sa mi nechce veriť, že už sme v cieli. Baby sú už pár minút hore a čakajú na nás.
Vietor je tak nepríjemný, že sa tu hore nikto nezdržiava dlhšie, ako je nevyhnutné. Na malej planine preto niet pri našom príchode ani živáčika. Môžeme sa ničím nerušení fotiť pri vrcholovom kríži a vychutnávať si výhľady na všetky svetové strany. Smerom na východ ku Slovensku sa oproti takmer slnečnej oblohe vypína Schneeberg a kúsok od neho rozpoznávam siluetu Heukuppe na planine Rax. Pohľadom len pár centimetrov západne na mňa hľadí pohorie Schneealpe s najvyšším vrcholom Windberg, ktorý sme s Peťou zdolali v jeden krásny septembrový piatok minulého roka. Oproti mne vidím Vietschalpe a pri pohľade naň si spomínam na to, ako som koncom mája nevedela podľa mapy nájsť Goasteig, ktorým som chcela vyliezť hore a prejsť sa po planine až ku najvyššiemu bodu územia, k vrcholu Hohe Veitsch.
Ešte západnejšie rozpoznávam nie len Aflenzer Starlitzen, ktorý tvorí východnú časť Hochschwabu, ale aj nezabudnuteľný dvojkopček s rovnakým menom, ktorý môj 9ročný syn zdolal cez G´Hackte v júni 2022. Ďalej len hádam, no je mi jasné, že niekde úplne vzadu na mňa vykúkajú skalné štíty Gesause. Severozápadne sa k mrakom vypína nielen Durrenstein, ale aj Gemeindealpe a hlavne môj kráľ Ybbstalských Álp – Gorsser Ötscher.
Ruky krehnú a prsty začínajú od zimy bolieť. Z batoha preto vyťahujem rukavice a môjho „miláška“ odkladám na bezpečné miesto. Na moje vlastné prekvapenie nemám potrebu vyberať si bundu. Aj napriek chladu a vetru mi stačí vesta.
Pozerám dolu a premýšľam, ako do čerta som dokázala vyliezť hore. Päty poctivo zabáram do mäkkého snehu a snažím sa držať balans. Zostup je nakoniec menej náročný ako výstup a do sedla pod vrcholom sa mi darí zbehnúť to spolu s ostatnými behom pár minút. V závetrí nad Gsengerom konečne tíšime naše prázdne žalúdky, aby sme plní novej sily pokračovali v zostupe. Paličky som nechala v kufri a ortézy doma, preto sa neponáhľam a šetrím kolená ako sa len dá.
