Pokljuka
Po preľudnenom Vintgare viac ako vítam, že si moje dieťa na nejakom reklamnom pútači všimlo, že kúsok od neho je ďalšia roklina, ktorá je veľmi málo navštevovaná. Cestami-necestami sa preto vyberáme z hotela Alpina v Kranjskej Gore smerom na Bled. Z hlavnej cesty odbočujeme v Mojstrane, odkiaľ pokračujeme na dolinu Krma a v Zgornej Radovne odbočujeme na úzku lokálnu asfaltku krásnym bočným údolím. Na jeho začiatku je upozornenie, že najbližších 11km máme počítať s pohybom cyklistov. V dedinke Krnica odbočujeme kúsok za mostom v kopci prudko doprava, po chvíli za sebou nechávame posledné ľudské obydlia a mierime do lesa. Tu nás čaká neveľké a zatiaľ temer prázdne parkovisko.
Obliekame si mikiny a vydávame sa na nové dobrodružstvo. Približne po dvadsiatich minútach sa dostávame ku križovatke, kde má človek možnosť rozhodnúť sa, kadiaľ pokračovať a čo zvolí ako návratovú trasu. Vpravo je tzv. Pokljuška luknja – približne 15m vysoká priechodná jaskyňa. My odbočujeme vľavo a pár metrov prudko stúpame.
Následne sa ocitáme v širšom priestore tiesňavy, kde naľavo od nás vidieť prírodou vytvorený skalný most (Veliki naravni most). Je 24m vysoký a v najužšom mieste má na šírku len tri metre. Pokračujeme ďalej cez dve menšie úžiny, v ktorých sa skaly na vrchu takmer dotýkajú, a dostávame sa na niečo, čo by som v obývanej oblasti označila ako malé námestie. Priestranstvo je zo všetkých strán obkolesené vysokými skalnými stenami, v určitých miestach dosahujú viac ako 30 metrov. Prirodzene schodná cesta ďalej odtiaľto neexistuje. Namiesto nej je bokom z jednej zo skalných stien vytvorený drevený most.
Chceme ísť ešte do doliny Vrata, preto sa nad roklinou rozhodneme pre kratšiu návratovú cestu, ktorá vedie hustým lesom. Takmer až po jaskyňu je z nej niekoľko odbočiek, preto treba pozorne sledovať turistické značenie.
Dolina Vrata a prameň Bistrice
Janko zadáva do navigácie potrebné údaje a miestnymi kľukatými komunikáciami sa horskou vraciame niekoľko kilometrov späť. V dedinke sa chvíľu motáme, kým sa dostaneme na správnu cestu, ale z nej už neodbočujeme. Kúsok pred značkou vyznačujúcou koniec obce nás svetelná tabuľa vystríha pred tým, že parkoviská v doline sú plné. Váham, či ísť ďalej, ale po pár sekundách jednoducho znova jemne zošliapnem plynový pedál a pokračujem. Na rozdiel od Talianska, kde bola prístupová cesta k Tre Cimme uzavretá, tu nie sú nijaké zátarasy. Predpokladáme, že parkoviská v údolí sú spoplatnené a keď, tak nás pracovníci vyberajúci poplatok otočia nazad.
Ako prvé míňame parkovisko pri kaskádach vodopádu Peričnik. Zastavujem na poslednom voľnom mieste a rozhliadam sa okolo seba. Nikde tu nie je možnosť sa najesť a nám celkom vytrávilo. Pýtam sa preto pána vo výstražnej veste, či môžeme pokračovať až hore. Keď nám súhlasne odpovie, že pri Aljaževom dome sú voľné miesta, vraciam sa späť a štartujem. Janík je veľmi hladný a nevie sa dočkať obeda. Vodopády nechávame za sebou s tým, že sa k ním vrátime pri spiatočnej ceste.
Na parkovisku platíme 5,- €, auto nechávame za sebou a vyberáme sa na posledné metre k chate, v ktorej sa (ako pevne veríme) konečne najeme. S dych berúcim výhľadom na celú severnú stenu Triglavu do seba hádžeme obed. Vyťahujem turistickú mapu a rozhliadam sa okolo seba. Chata je ideálnym východzím bodom nielen pre výstup na Triglav, ktorý odtiaľ cez sedlo Luknja (1758 m) trvá šesť hodín, ale aj pre množstvo ďalších túr. Jednou z nich je výstup na Škrlaticu (2740 m), prípadne od Bivaku IV (1980 m) na Križ (2410 m) či Stenar (2501 m). Vo všetkých troch variantoch je nutné počítať s vyššou náročnosťou túry a pri výstupe na Stenar a Škrlaticu s úsekmi, na ktorých nesmie človeku chýbať feratový výstroj. Na opačnej strane ma zaujme podľa značenia dobrodružná cesta cez feratu Tominšek do sedla pod Begunjskim vrhom (2461 m), odkiaľ sa dá pokračovať na Triglavski dom na Kredarici a samotný Triglav alebo nazad do doliny cez feratu Praweg.
My sa skromne vydávame „len“ k prameňu Bistrice. Štrková cesta vedie čistinkami, lesom i rúbaniskom a pri pohľade nazad ponúka krásne výhľady na sever. Mňa však viac fascinuje pohľad na juh a čoraz bližšiu severnú stenu Triglavu. Pri tom, čo by sa dalo nazvať prameňom riečky, zurčiacej cez celú dolinu Vrata, sme za slabú pol hodinku. Janík sa hrá vo vode, ja chlapcov nechávam za sebou a pokračujem vyššie, kým ma chodník pustí. Hľadím do sedla Luknja a viem, že do dvoch hodín by som bola v pohode nazad, no tatík s krpcom by sa za ten čas asi unudili. Na niektorých miestach vykúka slniečko, inde sa oblaky zbierajú a prevaľujú nad špicmi Julskych Álp ako cukrová vata. Samotný vrchol Triglavu je halený čoraz väčšou hmlou. Či z toho bude alebo nebude pršať je v danej chvíli ťažké predpovedať. Chceme navštíviť aj vodopád Peričnik, takže sa radšej po mojom návrate vydávame späť k chate a k autu.
Vodopád Peričnik
Tatíkovi sa s nami ísť nechce. Ostáva preto v aute a k vode sa vyberáme vo dvojici. Strmý výstup lesom na viacerých miestach prerušujem preventívnym oddychom, no aj tak nám nezaberie viac ako štvrť hodinku. Akonáhle sa dostávame k hučiacej vode, Janino skríkne od nadšenia. Ono sa za vodu dá prejsť. Samozrejme, nechcem ho o dobrodružstvo obrať a vydávam sa za ním. S foťákom na krku a statívom v ruke je to pre mňa komplikovanejšie ako pre môjho malého kamzíka, no aj ten sám zastavuje pred jednou skalou a hľadí na ňu. Obaja prehodnocujeme ďalší postup a zhodujeme sa, že nemusíme byť všade.
Je viac ako päť hodín popoludní, no aj napriek pokročilej hodine je tu veľmi veľa turistov. Aj keď sa tu nikto nezastavuje na príliš dlhý časový úsek, okolie kaskády je stále plné. Poobdivujeme skaly a útes nad nami a vraciame sa nazad na značený turistický chodník, aby sme pokračovali hore. Hneď na začiatku ma prekvapí upozornenie, že ide o náročný turistický terén a vstup je len na vlastné riziko. S úsmevom si spomínam na všetky náročné turistické terény, ktoré sme v tomto roku absolvovali a sledujem, že Janino bez zaváhania pokračuje hore. Veď keď bude treba, vrátime sa.
Idem teda za ním a po chvíli sa dostávame k niečomu, čo pripomína malý skalný komín a do čoho je osadené niečo medzi rebríkom a schodmi. Zhora sa vracajú ľudia, takže chvíľu čakáme, aby sme sa neobchádzali priamo na stupienkoch. Nad schodmi ešte chvíľu pokračuje strmé stúpanie a onedlho sme pri menšom, no za mňa o to malebnejšom vrchnom vodopáde. Ani návštevníkov tu nie je toľko ako pár desiatok metrov pod nami. Aj tu je možné ísť za vodopád a tento raz nás nezastavujú žiadne pochybne vyzerajúce skaly. Smejeme sa pod spŕškami vody a užívame si výhľad na vodopád z netradičného uhla – spoza neho. Ešte sa tu chvíľu pomotáme, keď mi pohľad padne na hodinky. Sme preč viac ako hodinu. Rovnakou trasou sa vraciame nazad k autu a zostup nám netrvá ani pätnásť minút.
