Posledný deň nášho pobytu v Slovinsku sa rozhodneme stráviť zdanlivo nenáročnou túrou k vodopádom, nachádzajúcim sa neďaleko nášho hotela Alpina v Kranjskej Gore. Vyrážame hneď po raňajkách a keď chytáme posledné parkovacie miesto pri hlavnej ceste, ktorá prechádza dedinkou Gozd Martuljek, gratulujeme si, že sme neboli za lenivých. Počasie nám praje a kým vojdeme do lesa, môžeme sa dosýta kochať pohľadom na Špik (2472 m), Pečeh (2039 m), Mali Oltar (2521 m) či Široku Peč (2497 m). Spoločne vytvárajú nádhernú bledosivú „ozubenú“ skalnú stenu, ktorej sa pre mňa nevyrovná ani úžasná scenéria jazera Jasna.
Obchádzame malú ohradenú plochu, ktorá slúži s náučnými panelmi ako niečo, čo by som prirovnala k botanickej záhrade. Lesom prechádzame ďalej a zastavujeme sa pri dvoch malých drevených stavbách a kruhovom zhorenisku na okraji lesa. Informačná tabuľa nám hovorí, že v týchto miestach sa kedysi pálilo drevné uhlie. Chodník sa tu rozdeľuje. Chceme ísť popri vode a cez malú tiesňavu, ktorú riečka Martuljek vytvorila v spodnej časti údolia, preto sa držíme vľavo. Po prechode cez riečku pred seba púšťame veľkú skupinu hlučných návštevníkov a kým nás obiehajú, Janík mi ukazuje miesta, ktoré si musím zaručene odfotiť, lebo stoja za to. Rozkladám statív a nechávam sa inšpirovať okom svojho syna. Umelo vytvorené kaskády na vodnom toku vytvárajú kúzelné miesta a človeku sa ani nechce odísť.
Po niekoľkých minútach balím a pokračujeme v ceste. Skupina hlučných turistov je ďaleko pred nami a my si divokú prírodu, posiatu malými kamennými mužíkmi, užívame sami traja. V duchu si hovorím, že Vintgar aj s ich drahým vstupným a davmi ľudí sa môže schovať. Približne po pol hodinke pohodlného tempa a množstva zastávok na fotenie sme pri spodnom vodopáde. Využívam čas, kým okolo nás nie sú ďalší ľudia a vodu zachytávam opäť s fotoaparátom umiestnenom na statíve.
Čaká nás relatívne nudný pochod lesom k ďalšiemu vodopádu. Spočiatku stúpame mierne, ale ako sa približujeme k druhej kaskáde, les sa čoraz viac vlní. Jeden strmší úsek je dokonca istený oceľovým lanom, hoci to je tu umiestnené skôr pre väčší pocit istoty než z nevyhnutnosti.
Netrvá dlho a máme na dohľad úzku skalnú roklinku, zostup ku ktorej je opäť istený oceľovým lanom. Pomaly zliezame dole a prechádzame cez kovový mostík, aby sme sa pokochali krásou, ktorú medzi skalnými stenami vytvára divoká riava Martuljeku. Ku skalnej plošine, do ktorej padá prvá kaskáda vrchného vodopádu, sa dá prejsť úzkym skalným komínom. Oficiálne je označený ako zaistená cesta kategórie B. Hore sa práve vydali dva páry turistov. Približne v strede výstupu sa druhý z nich vracia (po neúspešných pokusoch pokračovať) nazad. Dievča nedokázalo klásť nohy tak ďaleko od seba a vyťahovať sa po lane hore.
Z batoha vyhadzujem všetky nepotrebné veci, nechávam v ňom len statív a ukladám do vnútra foťák, aby mi pri lezení nezavadzal. Vedľa mňa sa žena približne v mojom veku „oblieka“ do feratového postroja. Pár sekúnd váham, či naozaj ísť hore, ale napokon si poviem, že to skúsim a v najhoršom sa vrátim. Dolný úsek je pohodový, jednou rukou sa pridržiavam lana, druhou skál a nohy kladiem do výčnelkov, ktorých je tu dostatok a v dobrom rozostupe. Náročnejšie je to v strede, skaly sú takmer kolmé, vyhladené od nespočetného množstva nôh, ktoré po nich rokmi prechádzali, a výčnelky sa v rozumnej vzdialenosti hľadajú ťažko. Neostáva mi iné ako zakvačiť sa voľnou rukou do skalnej medzierky, jemne sa povytiahnuť a popri tom jednou nohou hľadať zásek. Nakoniec sa mi to bez väčších problémov darí a o chvíľu som hore.
Po vylezení z komína ma čaká kratučký úsek priečne po skale, do ktorej sú umiestnené stúpačky. Nad nimi je ďalšie oceľové lano, takže aj keď idem smerom mierne dolu a stúpačky nie sú v ideálnych rozostupoch, záverečná časť je rýchlo za mnou.
Prvá dvojica je stále hore a pani mi hovorí, že na druhej strane toku je na skale čierne zvieratko. Zvedavosť nepustí a aj keď nemám nepremokavé topánky, brodím potok tam, kde sa mi to zdá najprechodnejšie. Pri pohľade na salamandru alpskú (lat. salamandra atra, slov. planinski močerad) mi moje mokré nohy rozhodne stoja za to.
Podľa IUCN má zvieratko status najmenej ohrozený, no keďže sa vyskytuje len v Alpách a Dinároch, človek ho zahliadne výnimočnejšie ako jeho škvrnitú príbuznú. Mlok je prilepený svojimi nohami na skale asi meter nad zemou a vytrvalo ma pozoruje. Je tu chladno a z vodopádu narážajúceho na štrkovo-skalnaté dno sa na všetky strany trieštia kvapky. Studená krv mu neumožňuje rýchly únik a môžem sa pohľadom na neobvyklé zvieratko kochať tak dlho, ako chcem.
Pani vo feratovom výstroji medzičasom vyšla hore a dvojica turistov sa dala na zostup. Prechádzam po stupačkách a na vrchu komína čakám, kým zlezú dostatočne ďaleko na to, aby som ich mohla bezpečne nasledovať. Zdola vidím niekoľko ďalších turistov, ako sa blížia ku komínu a chcú ísť hore – napriek tomu, že vidia zostupujúcu dvojicu. Janko ich okrikuje, aby sa vrátili a počkali, chvíľu sa rozprávajú a chalani rozčúlene gestikulujú, ale nakoniec čakajú. Dievča sa v náročnom úseku zasekáva a nevie zliezť. Jej partner jej pomáha, ale aj tak ich zostup trvá dlhšie. Neprekáža, obdivujem divočinu okolo seba a čakám. Akonáhle vidím, že sú v spodnej časti, schádzam tiež. Musím povedať, že smerom dolu mi to ide ľahšie a rýchlejšie. Po tom, čo hore vylieza partia nedočkavcov, vracia sa pani s feratovým výstrojom. Dole to zliezla bez setu.
Pýtam sa Janka, či chce ísť hore a ja počkám s krpcom, ale obaja mi zborovo velia na odchod. Popoliezame po skalách k mostu, čakáme, kým k nemu z opačnej strany zostúpia turisti a potom, pridržiavajúc sa oceľového lana, „kamzíkujeme“ smerom z roklinky. Po pätnástich minútach sme pred chatou Brunarica na Ingotu (930 m) s cieľom naobedovať sa. Je tu plno a výber pre naše gurmánsky založené dieťa nie práve ideálny. Po chvíľke premýšľania pokračujeme v zostupe a nakoniec obedujeme v grile pod naším hotelom.
