Neďaleko Liezenu, nad malou obcou Wӧrschach do okolia spomedzi stromov vytŕča neprehliadnuteľná zrúcanina Wolkenstein. V úzkej dolinke pod ním prekvapí asi jeden kilometer dlhá roklinka s názvom Wӧrschachklamm, ktorej prechod človeku nezaberie veľa času.
Wӧrschachklamm
Parkovisko pod roklinou je v polovici októbra takmer prázdne. Platíme vstupné (6,- € dospelý, 3,50 € dieťa, parkovné je bezplatné) a vchádzame na novo zrekonštruovaný turistický chodník, vedúci celou roklinkou.
Hneď na začiatku nás informačná tabuľa upozorňuje, že trasa je rozdelená na tri rôzne zóny – zelenú, žltú a červenú (buď je týmito farbami na viacerých miestach natreté drevené zábradlie alebo sú na ňom osadené značky s patričnou inštrukciou).
Zelenou farbou sú označené oddychové miesta, kde si človek môže posedieť alebo postojačky vychutnávať kaskády a vodopády. Žltou sú označené miesta, kde by sme nemali zbytočne postávať, ale sú dostatočne široké na to, aby sa ľudia vedeli vyhnúť. Červená je vyhradená pre úseky, kde je nevyhnutné pokračovať v ceste alebo na ich začiatku zastaviť a počkať, kým prejdú ľudia idúci v protismere (áno, tunajšia roklina je obojsmerná).
Hľadiac na prvý vodopád si len veľmi ťažko viem predstaviť, že ešte v roku 1880 tadiaľto po nebezpečných lávkach prechádzali kone s vozmi naloženými drevom. Na niektorých miestach je ukotvenie lávok dodnes viditeľné a pozornosť k nim upriamujú tiež informačné tabule.
Faktom je, že od vstupu do rokliny až po jej koniec neschádzame z drevených schodov, stupňov, mostíkov a lávok a niekde je roklina taká úzka, že keby som sa rozpažila, dotknem sa oboch jej strán.
Keďže samotná tiesňava má len asi jeden kilometer, aj s prestávkami a mojím fotením sme z nej vonku po štyridsiatich minútach. Teoreticky by sme sa mohli otočiť a prejsť ju znova, ale môj syn sa nevie dočkať zrúcaniny.
Wolkenstein
Spočiatku široká lesná cesta sa mení na úzky chodníček popretkávaný koreňmi stromov. Po nočnom daždi je na nich šmykľavo. Širokým oblúkom a stúpaním sa dostávame nad roklinu aj nad hrad. Od príjemnej vyhliadky nasleduje nepríjemné klesanie skalnatým terénom, ktoré mi svojím charakterom pripomína cestu k Plaveckému hradu.
Z niekdajšieho zábradlia, ktoré ľuďom pomáhalo nepošmyknúť sa, ostali len kovové stĺpiky. Ešte pár minút pokračujeme skalnato-koreňovým terénom a dostávame sa ku križovatke ciest. Nechce sa nám robiť zachádzky, preto odbočujeme vpravo dole a pokračujeme v zostupe. Skaly strieda široká cesta pokrytá vrstvou lístia. Vraciam sa do detských čias a spolu s Janinom topánkami do lístia každým krokom hrabeme a užívame si príjemný mäkký pocit a šuchot.
Ani nevieme ako a sme pri Eselranch, malom hospodárstve, pri ktorom je automat na nápoje. Hneď pod ním vedú vľavo do prudšieho kopca drevené schody. Podľa značiek by sme mali byť priamo pod hradom, opúšťame preto pohodlné klesanie a vchádzame na kopček. Onedlho nás víta bočná hradná brána s erbom a halapartňami nad oblúkom.
Kým Janík skúma ruiny, posedávam na lavičke a vychutnávam si slniečko. Keď sa pokochá všetkým, čo sa na tomto mieste dá vidieť, vraciame sa drevenými schodmi ku hospodárstvu a odtiaľ pokračujeme dolu po širokej lesnej ceste. O niekoľko minút sme späť pri predajni lístkov do rokliny, kde pribúda ľudí. Je zhruba poludnie a nás čaká trojhodinová cesta domov.
